Prejsť na obsah
Dianie na fakulte

Karolína Bujdáková je študentkou posledného ročníka študijného programu Architektúra na našej fakulte. Jej scénografický návrh bol vybraný spomedzi desiatky študentských prác a realizovaný v rámci inscenácie Elektrický Anjel Novej scény, ktorá mala premiéru 24. februára v Kotolni FAD STU.

Čo vám dala spolupráca na tomto projekte?
Množstvo cenných skúseností. Veľmi ma bavilo celé obdobie prípravy. Už dávnejšie som sa chcela dostať do nejakého divadla, hoci aj zadarmo stážovať. Predtým som pomáhala pri svietení v inscenácii,  ktorú v Kotolni pripravoval Peter Mazalán. Verím, že toto nebol môj posledný divadelný projekt. Našla som niečo, čo by som od srdca chcela v praxi robiť.

Prečo ste si zvolili scénografiu ako voliteľný predmet?
Vždy ma lákal presah architektúry do iných umeleckých smerov. Na scénografii sa mi páči to, že vytvára rámec pre ďalšiu tvorbu. Viem, že viacerí významní architekti, ktorí sú pre mňa inšpiratívni, sa časť života zaoberali či stále zaoberajú aj scénografiou.


zdroj: K. Bujdáková

Vaša scéna je rozložená takmer po celej dĺžke miestnosti, je priam panoramatická.
Väčšinou sa priestor bývalej kotolne využíva inak, nechcela som ísť v tradičnej schéme. Celé javisko je v tvare L, pričom najviac sa využíva dlhšia strana. To vytvára veľmi špecifické pohľady - diváci sedia len v štyroch radoch, sú veľmi blízko hercov, ich príbeh môžu viac prežívať.  Hneď na začiatku predstavenia prichádzajú účinkujúci popri divákoch. Aj keď sa chytia rámu konštrukcie, či keď sa vyklonia akože z okna smerom k publiku, prestáva fungovať bariéra medzi realitou a divadlom. V tom tkvie krása malých, site-specific produkcií. Tento pocit spojenia neviete vyrobiť v sále pre 900 divákov. Cestou k uveriteľnosti príbehu je aj vhodné scénografické riešenie. Baví má robiť s pocitmi diváka tak, aby sa cítil prítomný v každom momente hry. Herec a divák sú v divadle rovnako dôležití.

Existuje nejaká paralela medzi navrhovaním súkromného domu a „domu“ pre hercov a divákov?
Divadelná scéna musí fungovať rovnako ako architektúra domu. Kuchynská linka môže mať rôzne farby, najdôležitejšie je však riešiť jej umiestnenie v priestore, rozhodnúť, či sa budete pri varení  pozerať do steny alebo do záhrady. Každé bývanie by malo byť robené na mieru pre toho, kto tam bude bývať. Rovnako tvorba scénografie je „na mieru“ konkrétnej hry. Na architektúre ma vždy ma fascinovali malé mierky, asi vďaka tomu ma práca pre divadlo zaujala.


foto: R. Tappert

Režisér inscenácie  na tlačovej konferencii spomenul, že váš návrh si vybral aj preto, že bol realizovateľný. Vnímate takého pragmatické hodnotenie skôr negatívne či pozitívne?
Od začiatku sme dostali jasné mantinely, jedným z nich bola aj celková výrobná cena scény. Aj toto má scénografia spoločné s architektúrou: je jednoduché skicovať si mega plány, ak máte voľnú ruku, oveľa ťažšie je urobiť kvalitný a výpovedný návrh, pri ktorom už kalkulujete aj s dostupnými financiami a v praxi sú limity väčšinou vo všetkom. V tomto prípade nebol však rozpočet celkom podstrelený, dala sa v rámci neho vymyslieť slušná scéna.

Videla som vás sedieť v Kotolni aj počas hereckých skúšok. Bavilo vás sledovať aj samotný proces vzniku divadelnej inscenácie?
Pre mňa bolo veľmi inšpiratívne len tak sedieť v sále a pozerať sa, vidieť ako celý tím spolupracuje, snažiť sa pochopiť každú zainteresovanú stranu – od hercov a režiséra, až po pánov z výroby a technikov. Dalo mi to veľmi veľa informácii.


foto: R. Tappert

Aj divadlo aj architektúra sú príkladmi často veľmi náročnej kolektívnej tvorby.
V tom je tá krása. Musíte si rozumieť, byť na rovnakej vlne. V princípe je pri tvorbe inscenácie strašne veľa prekážok. O to viac sa potom tešíte, ak výsledok klapne.

Mohla by podľa vás táto inscenácia osloviť aj vašich spolužiakov či spolužiačky?
Nateraz sú na tejto projekt veľmi príjemné ohlasy. S hlavnou líniou hry, ktorou je samovražda mladých ľudí, sa – verím - stotožní len veľmi málo ľudí. Sú tam však aj ďalšie témy, ktoré sú aktuálne nielen pre mladých dospelých ako som ja, ale aj pre širokú škálu spoločnosti. Rieši sa v nej aj to, ako  ľahko dostávame informácie, ale ako ťažko ich vieme triediť a analyzovať. Produkcia nastoľuje aj otázky autorít. Dospievajúci strácajú dôveru v štát, politikov, cirkev, média, rodičov, ktorí sú často veľmi zaneprázdnení a mladým sa nikto nemá čas venovať.

Máte už nejakú predstavu o svojej profesionálnej budúcnosti?
Tento rok končím školu, musím si preto nájsť svoju cestu. Budem sa snažiť infiltrovať do divadelného prostredia, veriť, že prídu aj nejaké ďalšie ponuky. Chcela by som sa rozvíjať aj teoreticky. Hlásim sa na doktorandské štúdium. Zatiaľ sa v rámci doktorandských prác riešili predovšetkým samotné priestory divadla, verím, že podarí presadiť medzi témy aj scénografiu. Rada by som spravila niečo pekné pre školu aj v budúcnosti. Mám ju rada, mám rada študentov, mám rada ľudí, mám rada, keď sa deje niečo dobré pre spoločnosť.


zdroj: K. Bujdáková


Zhovárala sa: Zuzana Uličianska