Kaviarničku Kolečko na prízemí FAD pozná asi každý, kto tadiaľ čo i len prešiel. Okrem vône kávy ju tvoria najmä ľudia – a dvaja z nich, Michal a Tomáš, sú jej srdcom. Obaja pracujú v chránenej dielni TopArt, pod ktorú Kolečko patrí, a spolu každý deň vytvárajú miesto, kde sa študenti aj pedagógovia cítia príjemne. Michal (35) si prácu v kaviarni kedysi vysníval. Jeho mama, štatutárka TopArtu, mu toto želanie naplnila tým, že Kolečko vzniklo. Hovorí, že je rád, že nemusí byť zatvorený medzi štyrmi stenami, ale môže sa stretávať s množstvom mladých ľudí – aj keď niekedy mal na výber, či bude plakať, alebo to zoberie s humorom. Tomáš (36) pracuje v Kolečku od chvíle, keď získalo štatút chráneného pracoviska. Hoci káve príliš neholduje, s radosťou pripravuje dobrý čaj či čokoládu a teší ho, že ich študenti prijali medzi seba.
foto: M. Kováč
Mal som na výber, či budem plakať, alebo to zoberiem s humorom
Michal (35) si prácu v kaviarničke vlastne vysníval. Jeho mama, štatutárka chránenej dielne TopArt, mu toto prianie naplnila zriadením Kolečka. Je rád, že nie je zavretý medzi štyrmi stenami, ale že môže komunikovať s množstvom mladých ľudí.
V rámci kaviarničky Kolečko je vaša mama vlastne aj vašou šéfkou. Je to výhoda či nevýhoda?
Možno iný človek by toto pre syna neurobil, čo ona urobila pre mňa, nielen túto kaviareň, ale aj veľa iných vecí. Som rád, že vďaka fakulte a mojej mame môžeme byť niekde začlenený, že nás ľudia prijímajú takých, akí sme, že už si na nás zvykli. Veľmi rád tu pracujem, je tu veľa študentov aj študentiek, veľa rozmanitých ľudí, dá sa veľmi dobre s nimi porozprávať. Dennodenne tu posedávajú desiatky ľudí, niekto je taký, niekto onaký. Keby sme boli rovnakí, bola by to nuda.
Vidím, že sa vám ľudia pri čakaní na kávu často prihovoria.
Oni sa prihovoria veľmi radi, len škoda, že popri práci a škole majú veľmi málo času. Ale povedal by som, že študenti sú voči mne aj voči Tomášovi veľmi všímaví. Veľmi sa zaujímajú o to, čo robíme, ako sa máme. Mám pocit, že im nie sme ľahostajní.
Veľmi často sedíte pri stole so slúchadlami na ušiach a počúvate hudbu.
S hudbou vstávam aj zaspávam, celý deň som na hudbe, hocičo robím, hocijakú maličkosť, hudbu mám pustenú hudbu v slúchadlách alebo v reprákoch. Tuto v robote samozrejme nie, lebo nechceme rušiť, ale doma mi stále niečo ide.
Aký typ hudby máte najradšej?
Vypočujem si všetko, najmä rokenrol, Red Hot Chilli Peppers, počúvam aj elektronickú hudbu, občas sa aj vybehnem na diskotéky, mám rád spoločnosť, zábavu. Moji asistenti ma, ak chcem, zoberú na nejaké podujatia. Som chvalabohu taká povaha, že sa nemám problém dohodnúť s hocikým na hocičom. Myslím si, že som človek otvorený všetkému, ničomu sa nebránim. Nechcem byť len zavretý medzi štyrmi stenami, veľmi rád chodím aj vonku, rád komunikujem.
Bývajú s tým technické problémy, keď sa chcete dostať na nejaký koncert?
V súčasnosti sa už na bezbariérovosť viac myslí, ale keď som chodil na základnú školu, mali sme tam len jednu rampu pre vozíčkarov. Ja som bol integrovaný, jediný medzi zdravými. Mamina chcela, aby moji spolužiaci vnímali, že sú aj ľudia ako ja. Ja na rozdiel od Tomáša potrebujem pomoc 24/7, sám neviem nič urobiť, som teda celkom odkázaný na asistenta, čo je obmedzujúce z hľadiska súkromia, ale už som si zvykol. Som so svojim asistentom zžitý, lebo ho potrebujem celý čas.
Akých spolužiakov ste mali na základnej škole?
To je téma na dlhšie. Jeden zo spolužiakov, práve taký, ktorý mal sám rastovú poruchu, pokrikoval po mne, stále mi dával najavo, že potrebujem pomoc, nakoniec museli ho preradiť do inej triedy.
Ako takéto situácie zvládate psychicky?
Keď som sa narodil, mal som na výber, či budem plakať, alebo to zoberiem s humorom. Vybral som si tú druhú cestu, že keď sa bude dať, budem sa zabávať. Nie je umenie oplakávať sa, musíte fungovať, musíte žiť, musíte si všímať, ako vás ľudia prijímajú. Nie je výhra opustiť sa, umenie je sa pozbierať, pozdvihnúť sa, skúsiť kráčať ďalej. Moji rodičia sa mohli na mňa aj vykašlať a dať ma do ústavu, ale vďaka nim som šťastný, že som medzi ľuďmi. Mám dobrý pocit, že som použiteľný, že spoločnosti v globále dokážem niečo dať, aj keď nie možno plnohodnotne.
Po základnej škole ste študovali na Mokrohájskej?
Áno, chodil som tam v rokoch 2007 až 2013, najprv na gymnázium, potom som za dva roky absolvoval pomaturitné štúdium. Po škole mi napadlo, že by bolo pre mňa vhodné niekde predávať kávu. Nejako som to sprostredkoval mojej mame a môjmu vtedajšiemu asistentovi a spoločne sme dali dokopy myšlienku na kaviarničku. A čuduj sa svete, už sme tu na fakulte asi sedem rokov. Sme radi, že sa pre nás našiel priestor a že môžeme byť užitoční.
Čo by sa na Kolečku mohlo zlepšiť?
Ani som nad tým nerozmýšľal, ale mohli by sa tu prerobiť výťahy, lebo sa stále kazia a asistenti nás potom vynášajú po schodoch. V podstate hovorím iba subjektívne pocity, že sa zrejme vysúťažil zlý výťah, ale sme radi, že tu aspoň niečo je. Najhoršie je, keď sa tam niekto zasekne. Ak má niekto panický strach, chvalabohu sa nám to ešte nestalo, lebo asi by som musel použiť svoju dávku humoru.
Humor máte odmalička?
Naučil som sa prijímať situáciu takú, aká je, život ma naučil neuplakať, zo všetkého si urobiť humor, aby to pre mňa a moju psychiku bolo prijateľné. Rád si pozriem stand-up, aj spomedzi filmov mám rád komédie, všetko, čo mi neublíži, a čo mi aj niečo dá do života a niekam ma posunie. Ja som otvorený všetkému, nemám problém.
Určite vám zlepšuje náladu aj to, že trávite čas medzi množstvom mladých ľudí.
Je dobré, že sme medzi zdravými, že nás vidia. Chcem, aby si ľudia uvedomili, aké to máme do určitej miery v niektorých chvíľach ťažké. Potom sa vedia k nám lepšie správať aj zaujať stanovisko. Chcem, aby v budúcnosti ako architekti mysleli aj na takých, ako sme my. Mnohí architekti vôbec nemajú predstavu, ako fungujeme. Všetci si dávajú pozor na normy, ale mnohokrát to je len minimum toho, čo sa dá urobiť, už ich nezaujíma, či to bude naozaj efektívne pre znevýhodnenú osobu.
Sledujete aj politiku, tešíte sa napríklad z toho, ak je v parlamente, poslankyňa na vozíčku?
Teším sa, že sa niekto snaží niečo zmeniť. Netreba sa vzdávať nádeje.
Tomáš sa veľmi zaujíma o šport, ako je to s vami?
Ja nie som vôbec športový typ, skôr si pozriem filmy, možno občas idem do kina, hoci je to drahé. Čo sa týka kníh, ja si rád vypočujem audioknihu. Mňa čítanie nebaví, od narodenia mám strabizmus, skáču mi riadky.
Vidím ale, že ste počítačovo veľmi gramotný.
Ja kráčam s dobou, som technický typ. Zaujíma ma všetko, čo je nové, novinky sledujem a skúšam. Stane sa, že mi dakedy niečo aj spadne, že niečo pokazím, keďže som samouk. Najlepšie sa ale všetko učí na vlastných chybách, na druhý či tretíkrát to nepokašlete, pretože už viete, kde ste urobili chybu.
Ako ste sa k počítačovej technike vlastne dostali?
Ja som veľa sedel bratrancovi na kolenách, ten má informatiku v malíčku. On ma učil, ako s počítačmi pracovať.
Čo vám dáva nádej, keď vás niekedy chytí depresia?
Neviem teraz filozoficky rozmýšľať, aby som správne odpovedal, ale snažím sa tešiť z každého okamihu, ktorý mi nejaká situácia prinesie. Otočiť si to tak, aby mi bolo psychicky dobre, aby som sa tým nezaťažovať. V tom mi pomáha humor, že dokážem vec, ktorá ma trápi, obrátiť a potom mi je už lepšie. Dúfam, že aj tento rozhovor niečomu pomôže.
foto: M. Kováč
Je super, že nás študenti prijali medzi seba
Tomáš (36) robí kaviarničke Kolečko na prízemí FAD robí s kolegom Michalom kávu odkedy dostala štatút chráneného pracoviska. Sám kávu pije málo, ale veľmi rád si dá dobrý čaj alebo čokoládu.
Akí sa vám zdajú naši študenti?
Všade sa nájde hocikto, ale už som na FAD naozaj nejaký ten rok, tak si dovolím povedať, že mám tu kamarátstva vybudované, dokonca som si našiel osobného asistenta z radov tunajších doktorandov a aj vďaka nemu to všetko zvládam. Je to super, že ma prijali medzi seba. Tunajší študenti majú pochopenie, vedia sa vcítiť. Niekedy mi asistovali aj absolventi špeciálnej pedagogiky, ale ak to študovali len pre titul, tak nemali až takú empatiu.
O čom sa s nimi najradšej rozprávate?
Väčšinou sa chodia k nám trochu „posťažovať“. Keď je už toho na nich veľa, prídu sa vyrozprávať, podelia sa s nami s tým, že občas zápasia so zadaniami, robíme im akoby psychológov. Za tie roky už máme s množstvom študentov ale aj pedagógov priateľské vzťahy, čo je pre nás veľkým obohatením. Mám z toho dobrý pocit, aj mne to dáva veľa pozitívneho. Dúfam, že stále budem môcť aj ja niečo ľuďom dávať. Uvidíme, ako sa to bude ďalej vyvíjať.
Ako trávite dni, napríklad v lete, keď sem nechodíte?
Keď je tu zatvorená prevádzka, čerpáme si riadne dovolenku. Práca v chránenej dielni je normálnym zamestnaním.
Čo vás baví robiť počas večerov?
Ja mám rád šport, veľa pozerám futbal alebo tenis, sem tam aj hokej, chodím aj aktívne povzbudzovať na štadióny. Občas navštívim aj nejaké koncerty či divadlo, videl som veľa muzikálov na Novej scéne. Rozmýšľal som, že by som išiel pozrieť Romea a Júliu, muzikál ktorý pripravil Ďurovčík na pripomenutie si, že je už 30 rokov na scéne.
Nenatrafili ste na nejaké problémy s bariérovosťou niektorých divadiel?
Na Novú scénu chodíme špeciálnym výťahom, odkiaľ sú asi len dva či tri schodíky a najčastejšie sedíme v čestnej lóži. Dosť pomáha, že je tam aj bezbariérové WC. V Národnom divadle je práve s tým problém. Bežne vo verejných priestoroch to už býva lepšie, ale stále to ešte nie je stopercentné. Ja si viem pomôcť, môžem ísť na toaletu aj samostatne, ale niektorí ZŤP potrebujú pomoc asistentov aj tam.
Aký typ filmov vas baví?
Videl som obidva filmy Duna, mám rád „marvelovky“. Rád si pozriem aj dokumenty na Netflixe o športe ako seriál F1 o formule, alebo napríklad Break Point o živote tenistov z WTA.
A čo čítanie?
Priznám sa, že knihy by som mal viac čítať. V krúžkoch čítania som nikdy nebol top, ten prvý, čo prečítal knihu. Ale to čo ma viac baví, si prečítam, napríklad články zo športu.
Aj sám zrejme musíte pravidelne cvičiť?
Áno, doma mám motoped, na ktorom bicyklujem hodinu denne, keď mám voľný čas. Vďaka tomu sa viem aj postaviť a prejsť nejaký kúsok, keď potrebujem. Musím si udržiavať svoje nohy v nejakej kondícii, aby som bol čo najviac samostatný. Keď som mal sedem rokov, tak mi operačne pouvoľňovali všetky šľachy, ale treba s nimi ďalej cvičiť. Sám som to cítil, že keď som nemal ten stroj doma, že moje nohy boli ako drevené.
Do prírody sa niekedy dostanete?
Keď chodím domov na Oravu - bývame v dedinke Pribiš pri Oravskom Podzámku - tak tam je veľa prírody. Lenže ako ZŤP človek si viem predstaviť skôr život v meste ako na dedine. Na dedine je to komplikované, aj čo sa týka dopravy. Ale vďaka tomu, že mám doma elektrický vozík, tak sa môžem aj tam voľnejšie pohybovať. Keby som mal ale na ňom ísť sám, napríklad v Bratislave hromadnou dopravou, tak pred tým by som mal už rešpekt. Mnohí sa ma pýtajú, či nemám vodičák. Lenže ako vidíte, mám problém s jednou rukou. A pri ZŤP ľuďoch vám musí dať najskôr neurológ potvrdenie, s čím mávajú zvyčajne problém, pretože my nemáme také dobré reflexy ako zdraví ľudia. Takže ja si radšej zaplatím nejaký taxík a nechám sa odviezť dobrému šoférovi.
Potrebujete na prevoz špeciálne vozidlo?
Najlepšie je combi taxi. Ideálne je však mať so sebou osobného asistenta, lebo veľa krát sa stalo, že taxikár nebol ochotný pomôcť vozíčkarovi. Z môjho pohľadu je to dosť diskriminačné, ale všetci sme nejakí.
Aká situácia je z vášho pohľadu v hromadnej doprave?
Keď som prišiel v roku 2006 do Bratislavy, neexistovali ešte nízkopodlažné autobusy ako dnes. Asistentovi museli pomáhať traja či štyria ľudia, aby ma vyložili do veľkej Karosy. Teraz je to už lepšie, máme viac možností, je to už skôr o tom, aby ste mali peniaze a boli ochotní ich minút. Možno to teraz vyznie frajersky, ale za tie roky už mám skúsenosť, že je to tak.
Kávu si u vás objednávajú aj budúci architekti, ktorí sú špeciálne vedení k univerzálnemu navrhovaniu. Na čo by nemali zabúdať vo svojej budúcej práci vo vzťahu k znevýhodneným ľuďom?
Čím viac bude bezbariérovosti vo verejných priestoroch, tým bude lepšie. Ale myslím si, že nové budovy bez toho, aby v nich boli upravené priestory pre ZŤP ľudí, už ani neskolaudujú. Ale chodníky sú stále plné výtlkov.
Máte šancu sa niekedy len tak prejsť po centre mesta?
Áno, ale väčšinou len s našimi osobnými asistentmi. Oni sú našimi rukami nohami. Pomáhajú nám aj počas dňa s kávovarom, doplniť zásoby, keď potrebujeme. Hlavne je s nami Marek, teraz aj Dávid, či Elenka, kolegyňa z chránenej dielne TopArt.
Dobrého osobného asistenta je asi dosť ťažké nájsť.
Asistent musí byť empatický, lebo mu táto práce zoberie veľa voľného času, veľakrát mu odkrojí aj z osobného života. Je to svojim spôsobom ich obeta, že nám venujú svoj čas. Ale aj vďaka nim môžeme fungovať plnohodnotne ako teraz. Máme s nimi celkom dobrý vzťah.
Potrebujete pomoc asistenta, aj keď ste doma?
Mám bezbariérovú izbu, takže sa o seba postarám. Asistent nám ale chodí pomáhať s vecami, ktoré sú zložitejšie, ako preprava do práce a z práce. Niekedy nám to trvá 30 aj 45minút, niekedy aj viac, ale tak to asi má byť. Každý v živote prekonáva niečo, s čím sa musím boriť.
Kde tu v Bratislave bývate?
V Ružinove, v podnájme so spolubývajúcimi, zatiaľ to dávam, hoci priznám sa, že aj rodičia mi občas pomôžu. Našťastie moji súrodenci sú už zamestnaní a samostatní, aj vďaka nim to zvládam tak, ako to zvládam. Som najstarší, mám dvoch mladších súrodencov.
V Bratislave už žijete skoro dvadsať rokov, však?
Áno, začal som tu študovať na Inštitúte pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím na Mokrohájskej ulici. Po takom skúšobnom týždni ma zaradili do pracovného odboru, ktorý som potom za päť rokov absolvoval. Za tri roky som zostal výučný list ako technicko-administratívny pracovník, po ďalších dvoch bola maturita, po ktorej som už mohol robiť technicko-ekonomického pracovníka. Mám teda úplne stredoškolské vzdelanie.
Z Oravy ste do školy chodili na týždňovky?
Niekedy aj na dva, či tri týždne. Cestovanie do Bratislavy bolo pre rodičov nákladné. To, čo do mňa investovali, im asi v živote nebudem môcť splatiť. Moja rodina je ale šťastná, keď som ja šťastný.
Vašou diagnózou je detská mozgová obrna, však?
Áno, je to ale v poriadku. Proste ľudia ma berú, akoby som bol v podstate zdravý. Ja si však veľmi dobre uvedomujem, že sa zdravým ľuďom nevyrovnám fyzicky, že nezvládnem to, čo zvládnu oni. Dôležité však je, že mám normálny úsudok.
Zhovárala sa Zuzana Uličianska.
