Medzi pedagógmi FAD STU pôsobí skupina tvorivých osobností, ktoré popri svojej práci na fakulte napĺňajú aj vlastný umelecký program. K umelecky najvýraznejším pedagógom patrí určite vedúci Ústavu výtvarnej tvorby a multimédií FAD STU, sochár a výtvarník MILAN LUKÁČ.
Tradičná kolektívna výstava pedagógov z ÚVTM FAD STU sa konala v Ružinovskej galérii pod názvom Letné dialógy. Práce členov vášho ústavu sa dajú vidieť aj vo výstavnej sieni STO pred dekanátom našej fakulty. Ako si s kolegami rozumiete po umeleckej stránke?
Považujem to za veľmi pozitívne, až výnimočné, že sme schopní opakovane spoločne vystavovať. Je to dobrý signál aj smerom k študentom, že ich pedagógovia sú aktívne tvoriaci výtvarníci, je to dobré aj pre nás ako kolektív. Naše spoločné výstavy nazývame „dialógy“, pretože v kolegiálnom dialógu sa najlepšie posúva, inak by sme to možno nazvali unisono. Práca na fakulte je tímová hra, ako zbor musíme držať dokopy, hoci každý dostane niekedy možnosť zaspievať si svoje sólo. Okruh vystavujúcich v Ružinovskej galérii sme tento rok rozšírili aj o tých kolegov, ktorí už odišli do dôchodku, ale stále ich berieme ako súčasť nášho kolektívu, aby sme si udržali kontinuitu vzájomných dialógov v našej výtvarnej práci. Reinštaláciu tejto výstavy, ktorá skončila 13. októbra, plánujeme urobiť počas zimnej Noci architektúry a dizajnu vo februári 2026.
Spolu s kolegom Michalom Šudom patríte zároveň medzi vystavovateľov expozície Od krásneho tvaru k erupcii hmoty, ktorá potrvá v budove Národnej banky Slovenska do začiatku novembra.
V rámci kurátorského výberu kunsthistoričky Márie Horváthovej sa na nej prezentujú pätnásti autori, členovia Spolku výtvarníkov Slovenska. Začína to od tridsiatnikov ako je Jakub Bachorík cez našu generáciu, ktorú reprezentujú napríklad Oto Bachorík či Vít Bojňanský, až po osemdesiatnika Mariána Polonského.
V átriu NBS vystavujete bronzovú skulptúru Apokalyptického jazdca z roku 2021, ktorú si ľudia možno pamätajú z výstavy v Danubiane. Čo pre vás toto dielo symbolizuje?
Môj jazdec s mečom v ruke, ktorú prináša svetu skazu a vojnu, bol súčasťou projektu inšpirovaného videním svätého Jána. Inicioval ho poľsky sochár Bronisław Krzysztof, z Danubiany sa výstava preniesla do Budapešti, neskôr do Poľska. K štyrom autorom z Vyšehradskej štvorky sa v týchto mesiacoch pridávajú ďalší autori, možno to bude nakoniec celá apokalyptická kavaléria. Je totiž našou povinnosťou upozorňovať, že musíme urobiť všetko pre to, aby apokalypsa, ktorá je už tak veľmi blízko nás, nakoniec neprišla. Zadanie jazdeckej sochy je pre sochára vždy obrovskou výzvou, pri dokončovaní bronzových sôch je veľa náročnej remeselnej činnosti, ktorú nemôže umelec na nikoho delegovať. Možno sa naozaj raz podarí dostať túto plastiku aj do monumentálnej podoby. Pôvodne sme sochy jazdcov totiž chceli urobiť v jemne nadživotne veľkosti.
Nedávno ste zaznamenali ocenenie svojej medailérskej práce. V rámci súťaže Medaila roka 2024, ktorú organizuje Medailérsky klub, ste získali druhé miesto za pamätnú medailu Stavebnej fakulty STU, ktorá sa odovzdáva jej pracovníkom za zásluhy.
Ide o variant medaily z roku 1993, tentoraz však v štvorcovom formáte 7x7 cm. Z averzu aj reverzu sa zaoberá motívmi spojenými s prácou jednotlivých katedier tejto fakulty. Snažil som načrtnúť štruktúru armovaného betónu, ciest či geodetických plánov. Návrh bol náročný aj po technickej stránke, bol to atyp, na ktorého realizáciu som musel dlho čakať, pretože štvorcové medaile sa bežne nerazia.
Vašim grafickým dielam dominuje záľuba v botanike či zoológii, ako ste sa prepracovali k „herbárovitému“ spôsobu uchovávania zážitkov?
Tento cyklus sa začal otvárať v druhej polovici deväťdesiatych rokov, keď som robil na Pamätníku holokaustu v Bratislave a následne na Pamätníku politickým väzňom v Žiline. Vtedy som pociťoval, že popri takýchto ťažších prácach potrebujem na striedačku robiť aj niečo ľahšie, pri čom človek nájde pokoj v duši. Často hovorím príbeh o symbolickom návrate do záhrady mojich starých rodičov, do časov, kedy som sa ako mladý chlapec po nich motal a obdivoval hmyz, z čoho sa potom vzniklo moje Beštiárium.
Vo vašom umeleckom životopise nájdeme predovšetkým množstvo monumentálnych sochárskych diel. Ktoré z doterajších realizácií boli pre vás aj akýmisi tvorivými medzníkmi?
Určite sa medzníkom dá nazvať práca na Pamätníku holokaustu pri Bibiane, na mieste, kde stála Neologická synagóga. Bola to moja prvá veľká sochárska práca, ktorá predstavovala pre začínajúceho autora veľké dobrodružstvo. Mal som veľké šťastie, že som mohol robiť monumentálnu sochu do verejného priestoru s ťažkou témou, pritom som ale dostal veľkú autorskú voľnosť. Samotné osadenie sochy v centre mesta bolo spojené s rôznymi administratívnymi problémami, ale veľa ľudí sa o moju prácu zaujímalo. Okrem rodičov moju prácu pozorne sledoval profesor Juraj Meliš, ktorý bol aj v porote na pamätník, veľká podpora prichádzala od profesora Pavla Traubnera, Pavla Mešťana a ďalších. Veľmi významná aj so zaujímavým príbehom bola aj moja práca na Pamätníku Železnej opore, ktorý sa nachádza na sútoku Moravy a Dunaja v Devíne. Tú odhaľovala v októbri 2008 britská kráľovná Alžbeta II.
Mali ste istotne aj trochu šťastia, že ste sa ocitli v správnej dobe na správnom mieste, kedy sa začali robiť sochy vo verejných priestoroch už bez nánosov komunistickej ideológie.
Spoločnosť kultúrne dozrela k tomu, že výtvarné umenie a kultúra by mala byť súčasťou našej každodennosti. Na to sa však medzičasom akosi zabudlo, upadli sme do módnych hitparád konzumu a na kultúru, ktorá dáva zmysel ľudskej existencii, sme zabudli. Ale verím, že na výtvarné umenie znova dôjde. Ónyxové steny vo vstupoch do budov, akokoľvek sú krásne, nemôžu nahradiť umelecké dielo, ktoré so sebou nesie nejakú myšlienku.
Máte pocit, že bežný chodec na ulici dokáže prečítať zámery autorov výtvarných diel vo verejných priestoroch? Hľadáme vôbec ešte zašifrované umelecké odkazy na sochách, okolo ktorých dennodenne prechádzame? Výtvarné umenie má výhodu, že komunikuje mimoverbálne. Plastika nenechá ľudí ľahostajných. Pred siedmimi rokmi sa kopala pred rektorátom jama pre elektrickú prípojku a práce vykonávala firma z Považskej Bystrice. Dal som sa s jej pracovníkmi do reči, že som v ich meste robil pamätník Imra Weinera-Kráľa. Jeden z robotníkov mi odpovedal, že vie, že bol ich rodákom a že má na pamätníku napísané: „Umenie je boj proti smrti“. My tu už dávno nebudeme, ale naše diela budú stále hovoriť o nás a o našej dobe. Niekedy teda aj ľudia, u ktorých by ste to nečakali, si v umelecké dielo všimnú. Také niečo mi stačí.
V roku 2023 ste sa stali laureátom Krištálového krídla, ocenenia, ktoré rezonuje aj v rámci širšej verejnosti. Cíti umelec rozdiel v každodennej práci rozdiel pred a pod získaní takejto silne medializovanej ceny?
Toto ocenenie veľmi vážim, lebo viem, že je za ním nominácia viacerých ľudí, ktorých si po odbornej stránke nesmierne cením. Dobré je aj to, že v rámci slávnostného večera sú odmeňovaní ľudia zo širokého spektra spoločnosti, ceremoniál teda sledujú aj ľudia, ktorí sa zaujímajú napríklad aj o šport, o ekonomiku či o hudbu, nielen o výtvarné umenie. Krištálové krídlo sa udeľuje za konkrétny čin v predchádzajúcom roku, v mojom prípade za bibliofíliu grafík, ktorú sme robili s Ľubomírom Feldekom. Poznáme sa dlhé roky, keďže Oľga Feldeková je sesternica môjho otca, stále sme si hovorili, že chceme spolu niečo urobiť. Mám z tejto práce veľkú radosť.
Pedagogická práca je výraznou súčasťou vašej práce. Sme v dobe digitálu, vaši študenti už zrejme ani nedržia ceruzku v ruke, ak práve nesedia v kresliarni. Ako dôležité je cibriť si aj základné remeslá analógového sveta?
Digitálny svet je závislý na tom, či bude prúd alebo nebude. Stále preto musia existovať aj diela, ktoré môžeme urobiť bez prívodu elektriny. Sám využívam výdobytky digitálneho sveta, ale tvrdím, že pracovať s týmito technológiami je ako pracovať s ohňom: dobrý pomocník, zlý pán. Ja nové médiá prijímam ako svojho pomocníka. Kedysi sa hovorilo, že sa prestanú tlačiť knihy, ale knižný trh stále existuje.
Nestretli ste sa s názormi študentov, ktorí by predmety, ktoré sa učia na vašom ústave odmietali ako nepotrebné v čase, kedy už pomaly všetko nakreslí za nás umelá inteligencia?
Ani pri štúdiu medicíny prírodné vedy nepustia, medici sa musia prelúskať aj cez anatómiu. Podobne vo výtvarnom umení či v architektúre umožňuje znalosť základnej abecedy a pravidiel sa uvoľniť a pracovať s fantáziou.
Naši starí otcovia a mamy mali zväčša krásne rukopisy, schopnosť písaného prejavu sa vo všeobecnosti výrazne zhoršuje. Nastáva podobná degradácia aj v umeleckej kresbe? Boli predchádzajúce generácie študentov zručnejšie čo sa týka ich kresliarskych schopností?
Áno, boli doby, kedy boli študenti celkovo lepšie pripravení. Nedá sa to povedať en bloc o všetkých, ale určite to vidno už pri prijímacích skúškach, že moderné technológie mladých natoľko pohltia, že nemajú čas na cvičenie kreslenia. Všetko si totiž vyžaduje čas. Aj keď sa chce niekto venovať športu, musí trénovať.
Vo foyeri našej fakulty práve prebieha výstava Figurama, ktorá je spoločným projektom viacerých stredoeurópskych vysokých umeleckých škôl. Čo táto výstava hovorí o vývoji v oblasti figurálnej tvorby?
Figurama je projektom s viac ako štvrťstoročnou históriou, za ktorým stojí profesor Boris Jirků, významný český maliar, sochár i ilustrátor. Veľmi si ceníme, že sa na tejto môžu zúčastňovať aj naši študenti a pedagógovia, aj táto iniciatívy podčiarkuje význam kresby pre študentov výtvarných ale aj architektonických škôl. Tento rok bude na našej škole popri výstave prebiehať aj medzinárodný workshop, vybrané práce, ktoré vzniknú počas neho, budú nakoniec tiež vystavené. Celú akciu ukončíme finisážou v piatok 24. októbra.
Umelecká tvorba vyžaduje isté stíšenie, odrezanie sa od bežných povinností. Stav akéhosi „odstrihnutia“ sa snažíte dopriať aj študentom počas štiavnických letných plenérov. Ako vnímate tento nástroj?
Sústredené pobyty v Banskej Štiavnici sú po všetkých stránkach veľmi pozitívne. Je to desaťdňový, kde sa študenti môžu venovať len jednej činnosti, sami vidia, že počas neho urobia výrazný pokrok, čo ich stimuluje. Za veľmi dôležité považujem to, sa nám darí spoločne s kolegom Michalom Šudom do Banskej Štiavnice súčasne vytiahnuť aj študentov dizajnu na letnú školu. To je jediné miesto, kde sú spolu študenti architektúry a dizajnu. V neposlednom rade je to nenútený, príjemný teambuilding, študenti sa môžu spoznať aj v iných ako školských podmienkach. Nahráva tomu aj atmosféra historickej Banskej Štiavnice, takže podľa mňa sa tento letný pobyt veľmi pozitívny efekt zapisuje študentom do pamäte. Tento rok boli naši študenti celkom úspešní aj pri predaji diel, ktoré počas letnej školy vytvorili.
Vysokoškolským pedagógom ste už dlhé roky, ako vnímate plynutie času?
Mám relatívne dobrú pamäť, orientujem sa v čase. S pribúdajúcimi rokmi mám však pocit, akoby čas skutočne plynul rýchlejšie. Čas je môj najväčší nepriateľ, mám vždy niečo rozrobené, preto mám rád výstavy, lebo ma prinútia niektoré veci dokončovať.
Zhovárala sa Zuzana Uličianska.
