Architekt Ľudovít (Ludwig) Oelschläger – Őry Lajos (1896 – 1984), pravdepodobne najvýznamnejší, verejnosti však zatiaľ iba málo známy predstaviteľ predovšetkým medzivojnovej architektúry, pôsobil vo svojom najproduktívnejšom období v Košiciach (1924 – 1945). Tu, vo svojom rodnom meste, ale aj na východnom Slovensku a niekdajšej Podkarpatskej Rusi, ktorá v tom čase bola súčasťou Československa, zanechal dielo mimoriadnych kvalít, ktoré odbornú, ale aj laickú verejnosť oslovuje dodnes. Úctu k minulosti, klasické vzdelanie a dobré rodinné zázemie mu zabezpečila bohatá košická evanjelická nemecká rodina, ktorá pochádzala zo Spiša. Intelektuálne a duchovné ovzdušie rodného mesta, ktoré bolo do konca 1. svetovej vojny súčasťou Rakúsko – uhorskej monarchie, bolo blízke Budapešti, kde získal vysokoškolské vzdelanie. Dlhšia študijná cesta do Nemecka po ukončení štúdia (1921 – 1922) mu sprostredkovala najnovšie európske poznanie v odbore.
Počiatočné obdobie jeho tvorby bolo úzko spojené s vtedajšou maďarskou architektúrou, ktorú vnímal aj v kontexte prác budapeštianskych kolegov, rovesníkov Bogdánfyho a Gerlóczyho v ich budapeštianskom architektonickom ateliéri (1923). Na špecifickú kvalitu Oelschlägerovej architektonickej produkcie ranného obdobia v nemalej miere vplývala päťročná úzka spolupráca s maďarským architektom G. Z. Boskom (1924 –1929), ktorý zrejme prišiel s architektom do Košíc. Pravdepodobne najpôsobivejším výsledkom ich spolupráce je ortodoxná synagóga a škola v Košiciach (1925, 1926 – 1927, 1933, NKP), ktorej výstavba sa realizovala takmer paralelne s košickou neologickou synagógou (1924, 1926 – 1927, NKP) od budapeštianskeho architekta L. Kozmu. Posun autorovho vkusu na začiatku tridsiatych rokoch 20. storočia smeroval k zjednodušovaniu. Oelschläger postupne vlastným spôsobom transformujúc výrazný vplyv európskej moderny, prekvapujúco ľahko opúšťa svojský štýlový aparát abstrakcie historickej osnovy a navrhuje svoje prvé diela, ktoré odrážajú aktuálne formálne, konštrukčné a dispozičné preferencie funkcionalistickej architektúry. Jeho jednotlivé realizácie citlivo reagujú na lokalitu, typologický druh stavby, ale aj požiadavky klienta. Modernosť sa postupne stávala stavovským symbolom nielen vyššej, ale aj strednej vrstvy aj na východe Slovenska. Koncom tridsiatych rokov, pravdepodobne pod vplyvom nepriaznivej politickej situácie a prispôsobeniu sa požiadavkám klientov, sa architekt opäť vrátil k historizujúcej koncepcii architektúry, v svojskej kombinácii s modernou, eklekticky spájajúc rôznorodé podnety do prijateľného celku. V roku 1945 s rodinou nedobrovoľne opúšťa Košice a svoj život dožije v Maďarsku (1984).
doc. Ing. arch. Adriana Priatková PhD. Katedra teórie dejín a umenia, Fakulta umení,
Technická univerzita Košice.
