Keď je prostredie bariérové, mnohí ľudia nemôžu napĺňať svoje práva v kultúre, v školstve, v zamestnaní ani v iných oblastiach – pripomína docentka Lea Rollová, ktorá sa téme univerzálneho navrhovania venuje už dve desaťročia. Za posledné roky sme sa však podľa nej dosť posunuli keďže subjekty, ktoré operujú s eurofondmi, vytvárajú tlak na legislatívu aj stavebnú prax.
Téme odstraňovania bariér sa venujete už dlhé roky. Zmenilo sa vnímanie tejto problematiky za ten čas? Podarilo sa presvedčiť kompetentných, že prístupnosť je potrebné vnímať ako investíciu, nie ako otázku nákladov?
V posledných rokoch sa táto téma dostáva do popredia, je o ňu veľký záujem z verejných inštitúcií. Zlom nastal aj kvôli novým hodnotiacim pravidlám eurofondových žiadostí. Pri starších výzvach bola bezbariérovosť len jedným z kritérií hodnotenia, ale v predchádzajúcom programovom období, ktoré trvalo do roku 2023, bola bezbariérovosť už povinným kritériom. Keď projekt nespĺňal podmienky, mohol byť vylúčený, respektíve pri kontrole mohlo byť odmietnuté jeho spolufinancovanie. Vtedy nás rôzne organizácie začali viac oslovovať.
zdroj: LR
Bezbariérovosť by sme však mali riešiť bez ohľadu na tlak z Európskej únie, či nie?
Bezbariérovosť je už u nás od roku 2002 definovaná ako povinná pre všetky stavby užívané verejnosťou, ale stavebné úrady, na ktorých pracujú zaneprázdnení, niekedy aj nedostatočne odborne pripravení či neinformovaní ľudia, častokrát schvália aj stavbu, ktorá nie je v súlade so stavebnou legislatívou. Systémovou chybou je, že pri kolaudácii sa kontroluje súlad so schváleným projektom stavby a nie súlad s platnou legislatívou. Takže ak je schválený projekt bariérový, hoci nie je v súlade s legislatívou, aj tak sa bez problémov skolauduje. Tento problém sa za roky nepodarilo odstrániť.
Je táto situácia dôvodom, prečo majú s bariérovosťou u nás problém nielen staré ale aj nové stavby?
Nehovoríme o výnimkách, ale o mnohých stavbách, dokonca aj o tých, ktoré sú oceňované komorami. Takáto situácia pomaly nie je nikde inde v Európe, aj okolité postkomunistické krajiny to majú už lepšie ošetrené. Slovenské komory architektov aj stavebných inžinierov, ako aj úradníci na Úrade pre územné plánovanie a výstavbu, majú záujem tieto veci riešiť, tak verím, že po prijatí novej stavebnej legislatívy sa situácia zlepší. Podstatným krokom vpred bude, že súčasťou projektovej dokumentácie má byť po novom aj Projektové a kolaudačné hodnotenie bezbariérového užívania stavby. Návrh však ešte pôjde do medzirezortného pripomienkového konania a nová legislatíva by mala platiť od apríla 2025. Vyplnený formulár hodnotenia má byť neskôr súčasťou digitálne posudzovaného projektu, dodržiavanie bezbariérovosti by malo byť teda automaticky kontrolované. Uvidíme však, ako to bude fungovať v praxi.
Čím by mohli k zlepšeniu prispieť samotní architekti?
Odporučila by som komorám, aby o téme užívateľskej kvality stavieb a o bezbariérovosti viac informovala svojich členov prostredníctvom vzdelávaní a cez svoju webovú stránku. Je veľmi dôležité meniť postoje aj u širokej verejnosti, podobne ako to už do značnej miery nastalo pri enviromentálnych témach.
Empatické cvičenia pre študentov a pre deti sa na FAD robia už viac ako 20 rokov.
Neprevláda aj medzi odborníkmi názor, že by bezbariérovosť mohla narušiť estetiku stavieb?
Ak architekt navrhne a zrealizuje pred vstupom do budovy iba schody, neskôr tam užívateľ rampu len tak prilepí, a to bude skutočne škaredé. Ak však architekt uvažuje o bezbariérovej prístupnosti stavby už v počiatočných fázach projektovej činnosti, dodatočným neestetickým prílepkom môže predísť. Treba si uvedomiť, že ide o verejný záujem, že právo ľudí na začlenenie a na prístupné prostredie musí byť dodržané. Štát prichádza o peniaze, ak architekt alebo projektant navrhne bariérovú stavbu, lebo neskôr musí dotovať nielen jej debarierizáciu, ale aj osobných asistentov, ktorí ľuďom na vozíku pomáhajú prekonávať prekážky. O sociálnej udržateľnosti, o tom, že prístupnosť je vlastne podmienkou napĺňania práv ľudí, sa u nás hovorí veľmi málo. Kdekoľvek vo svete majú komory architektov vypracované samostatné príručky o prístupnosti budov, ba poskytujú v tejto oblasti aj bezplatné poradenstvo.
Koľko rokov sa učí o bezbariérovosti na FAD STU?
Už od roku 1995, kedy pani docentka Mária Samová založila povinný predmet „Bezbariérové navrhovanie“, ktorý sa neskôr premenoval na „Univerzálne navrhovanie“. V tomto sme popredu oproti iným európskym krajinám, kde sa bezbariérovosť väčšinou učí len v rámci iných predmetov. Žiaľ, neprinieslo nám to benefit do praxe. Potrebujeme túto tému viac komunikovať s odbornou verejnosťou, optimálne implementovať do celoživotného vzdelávania architektov a projektantov ako jeho povinnú, nie dobrovoľnú súčasť.
Ľudia z praxe často hovoria, že kvôli dvom, trom vozíčkarom sa neoplatí zavádzať nejaké drahé opatrenia.
Ale to nie je len o vozíčkaroch! Spektrum zdravotných znevýhodnení je strašne veľké, keď prirátame seniorov s rozmanitými telesnými a zrakovými problémami, ale aj ľudí s malými deťmi alebo ľudí prepravujúcich batožinu, tovar a podobne, ide podľa štatistík už o 30 percent obyvateľstva, ktorí z bezbariérovosti benefitujú. Vo švajčiarsku bola zverejnená ekonomická štúdia, ktorá preukázala, že bezbariérové budovy majú na realitnom trhu vyššiu hodnotu.
Často v rozhovoroch zdôrazňujete, že bezbariérovosť je nutné riešiť aj s ohľadom na starnutie populácie. Ako je na tom náš bytový fond?
Aj v bytovej oblasti zaostávame za Západnou Európou, prakticky máme všetky byty s bariérami. Ak sa niekto ocitne v núdzi, požiada úrad práce, aby mu dal príspevok na debarieriáciu, alebo musí byť presunutý do nejakého zariadenia, čo je zas finančne náročné pre celú rodinu, aj pre štát a samosprávy, ba často nie je táto možnosť ani dostupná. Nový zákon o sociálnych službách a financovanie sociálnych služieb sú nastavené tak, aby podporovali starostlivosť o odkázaných ľudí v ich vlastných domovoch. Ale naše byty na toto nie sú pripravené. Ako môžu deti doopatrovať svojich rodičov, keď ich nevedia ani len dostať do kúpeľne?
Príklad upraviteľného bývania, realizácia v Okoči, architektka Katarína Viskupičová.
Ako sa tento problém rieši v iných krajinách?
V mnohých európskych krajinách sa zavádza tzv. upraviteľné bývanie, ktoré možno prispôsobovať aktuálnym potrebám rodiny. Ak toto kritérium byt spĺňa, ľudia si ho vedia v krátkom čase a s nízkymi nákladmi upraviť. Najväčším problémom v existujúcich bytoch je sprcha, v panelových bytoch je mnohokrát nemožné urobiť bezbariérovú sprchu v úrovni podlahy. Keďže u nás sa tradične realizujú vane, bytové stupačky nie sú predpripravené na to, aby sme mali odvodnenie sprchy pod úrovňou podlahy. V novej vyhláške o bezbariérovom navrhovaní stavieb sú navrhnuté opatrenia, ktoré by mohli v budúcnosti situáciu aspoň čiastočne zlepšiť.
Prečo je práve u nás taký problém s pochopením tejto problematiky?
Ľudia, ktorí väčšinu života prežili v socializme, nemajú dostatočnú empatiu k inakosti vo všeobecnosti. Žila som krátko po nežnej revolúcii niekoľko rokov v Nemecku, tam už v tom čase boli ľudia so zdravotným postihnutím integrovaní do spoločnosti. Ak inklúzia funguje na školách, už deti pochopia, že ľudia so zdravotným postihnutím sú presne takí istí, ako my ostatní, že majú rovnaké sny, túžby a priania, že chcú pracovať, chcú si založiť rodinu, chcú byť nezávislí. Architekti majú v rukách obrovskú moc, tieto sny ľuďom umožniť.
Nemali by samotní ľudia s postihnutím viac tlačiť na odstraňovanie bariér? Keby sa viac sťažovali, tak by museli úrady zrejme túto problematiku účinnejšie riešiť.
Na toto mi hovoria, že často nemajú dostatok energie kritizovať, že nejaké múzeum nie je prístupné. Majú čo robiť, aby si vybavili svoju agendu, napríklad vykazovanie kvôli príspevkom na asistenta. Musia si svoj deň dôsledne plánovať, často riešia, ako sa dostať z bodu A do bodu B. Možno by bolo pre nich prínosom, ak by sa našli dobrovoľníci, ktorí by im pri spísaní sťažností pomohli. Napríklad empatickí študenti.
Záverečná konferencia projektu PUN, zľava: Ján Gabura (MPSVR SR), Branislav Puškár (dekan FAD), Lea Rollová.
Do roku 2023 ste boli garantkou národného projektu Podpora univerzálneho navrhovania (PUN). Aké sú vaše ďalšie plány do najbližších rokov?
Vlani sme sa v rámci nášho výskumného centra CEDA sústredili na podanie nových projektov, skoro všetky sa nám podarilo získať a aktuálne sme tesne pred podpisom zmlúv. Žiadosť o dotáciu z európskeho programu cezhraničnej spolupráce Interreg SK-CZ sme podali v spolupráci s českými partnermi z Centra podpory transformace a z Ostravskej univerzity, ktorí majú záujem vytvoriť vzdelávací program o univerzálnom navrhovaní. Našimi partnermi v tomto projekte nie sú architekti, ale odborníci na sociálnu prácu, nakoľko uplatňovanie univerzálneho navrhovania je potrebné najmä pre ľudí, ktorí majú rôzne zdravotné znevýhodnenia. V Čechách nie sú do procesu transformácie sociálnych služieb zapojení architekti tak, ako je tomu na Slovensku. Paradoxne aj na Slovensku nachádzame oveľa väčší záujem o túto tému u sociálnych pracovníkov ako u stavebníkov. Cieľom tohto projektu je vytvorenie nového študijného programu pre fakulty, na ktorých sa vyučuje sociálna práca. Zároveň už od februára budeme pokračovať s národným projektom „deinštitucionalizácie“ pod názvom Podpora poskytovania komunitných a kvalitných sociálnych služieb. Tentoraz má projekt až tri podprogramy. Budeme spolupracovať aj s inšpektormi, s ktorými by sme mali spolupracovať pri výkone inšpekcie v zariadeniach sociálnych služieb. Budeme vytvárať aj veľa učebných pomôcok a metodík, okrem iného aj metodiku tvorby prostredia pre ľudí s autistickým spektrom.
Aká je vaša spolupráca s verejnými inštitúciami na Slovensku?
Dlhodobo spolupracujeme najmä s Ministerstvom sociálnych vecí a rodiny pri aktivitách súvisiacich s uvedenou deinštitucionalizáciou a s Ministerstvom školstva, kde hodnotíme projekty debarierizácie stredných škôl (pod vedením docentky Čerešňovej), alebo pre nich spracúvame analýzy a audity prístupnosti za účelom budúcej debariérizácie objektov vysokých škôl (pod vedením docentky Končekovej). Takisto máme trvajúcu spoluprácu s ministerstvom kultúry, kde sme členmi dotačnej komisie na debarierizáciu kultúrnych zariadení. Naša metodická príručka k debarierizácii kultúrnych zariadení by mala byť koncom marca zverejnená aj na webovej stránke ministerstva. Pri kultúrnych pamiatkach musia projektanti často riešiť dilemu medzi pamiatkovou hodnotou stavby a odstraňovaním existujúcich bariér. Aj jedno aj druhé je dôležité, pretože aj ľudia zo zdravotným znevýhodnením majú právo navštíviť historickú budovu, čo je aj právne vymožiteľné.
Takže vaše projekty nezostávajú v zásuvke?
Naopak, veľmi ma teší, že sú implementované do praxe, výstupy našich projektov sa prikladajú aj k výzvam v rámci plánov obnovy a odolnosti alebo v rámci Eurofondov. Naše metodiky slúžia aj ako podklad pre spracovanie projektovej dokumentácie, sme prizývaní ako hodnotitelia a konzultanti eurofondových investičných projektov, ktoré musia spĺňať aj štandardy prístupnosti.
Zhovárala sa Zuzana Uličianska.
