Andrej Botek nedávno oslávil dvadsaťročné výročie svojho pôsobenia na FAD STU. Ako sa díva na problémy pamiatkovej obnovy na Slovensku, v ktorej už roky pôsobí na rôznych úrovniach? Na ktoré svoje realizácie si najviac spomína?
Slovensko prežívalo nedávno veľmi intenzívne požiar viacerých budov v historickom centre Banskej Štiavnice, prakticky veľmi blízko tamojšieho Detašovaného pracoviska FAD. Ako hodnotíte túto tragickú udalosť?
Požiar v Banskej Štiavnici sa nadlho zapíše do dejín nášho kultúrneho dedičstva a pamiatkovej ochrany. Na jeho katastrofálne dôsledky vplývalo viacero skutočností. Podstatnú úlohu zohrali poveternostné podmienky – najmä silný vietor, ktorý požiar preniesol aj na ďalšie budovy. To sa samozrejme nedá ovplyvniť, ale sú veci, ktoré je možné zlepšiť. Otázka, ktorú by si mali zodpovední klásť je, ako sa dá zlepšiť zabezpečenie elektrických vedení a zariadení – keďže to bol prvotný zdroj požiaru. Z toho vyplývajú úvahy do budúcnosti, ako doplniť miestne podmienky požiarnej ochrany konkrétneho historického objektu, ak už požiar vypukne. Z technického hľadiska ide aj o nutnosť skvalitnenia automatického hlásenia vzniku požiaru a včasného zásahu.
Môžeme si z tejto tragédie zobrať nejaké ponaučenie pre budúci obnovu pamiatok nielen v tomto meste?
V Banskej Štiavnici sa vo veľkej miere používa ako krytina plech, a to bol jeden z hlavných problémov, prečo sa nedalo efektívne zakročiť. Kovová krytina pôsobila ako uzatvárajúca plocha, pod ktorou zúril požiar. Bola rozpálená a nebolo technicky možné do nej spraviť prielom, tak ako by sa to dalo v prípade krytiny z tašiek a šablón, či keramickej, alebo nakoniec aj v prípade šindľovej strechy. Toto bude potrebné zohľadniť v novom prístupe k metodike obnovy.
Budú sa pedagógovia či študenti FAD STU nejakým spôsobom podieľať na rekonštrukciách požiarom poškodených budov?
Určite budeme v rámci nášho ÚDTAOP zadávať ako témy študentských prác aj obnovy týchto zničených objektov. Nakoniec sme pracovisko, ktoré sa na takúto projekciu špecializuje. Nielen z pohľadu dispozičných zásahov ale v celom diapazóne problematiky - od hodnotových analýz až po technické riešenia. A samozrejme, aj my pedagógovia sme k dispozícii zúčastniť sa takejto projekcie. Zatiaľ však nie je dohodnutá oficiálna spolupráca. Bola by to však výborná príležitosť využiť naše odborné kapacity i skúsenosti, v rámci študentských prác zas otestovať rôzne variantné prístupy a návrhy. 
Foto: Matúš Botek.
Tohtoročná Cena dekana za najlepšiu ateliérovú prácu bola medzinárodnou porotou udelená Natálii Zaťkovej za pamiatkovú obnovu a konverziu priemyselného areálu Huta Etelka, ktorú vypracovala vo vertikálnom ateliéri Pauliny – Hrašková – Terao Vošková. Ako sa dívate na jej prístup k pamiatkovej hodnote tohto technického komplexu?
Konverzia industriálnej architektúry je aktuálnou témou, ktorá pred architekta kladie mnohé výzvy. Ide hlavne o zachovanie a ďalšie pôsobenie špecifických komplexov, ktoré často stoja na okrajoch obytných sídel a pustnú. Huta Etelka je podobný prípad: stojí na okraji gemerskej obce Nižná Slaná a tvorí ju súbor viacerých objektov – vysoká pec, prípravovňa, elektráreň a ďalšie. Študentka premyslene vytvorila funkčný areál, zvolila nielen nové urbanistické riešenie, ale i vhodnú náplň pre jednotlivé budovy. Ťažiskovo ide o prezentačno-výstavné priestory, kaviareň, ale i o zapojenie lokálnej komunity vytvorením dielní pre gemerských umelcov. Dominantou je samozrejme pôvodná vysoká pec, ktorá sa stáva akýmsi majákom celého komplexu. Študentka veľmi citlivo ale i invenčne navrhla obnovu hmotnej substancie budov, pričom využila viaceré metodické prístupy. Okrem rekonštrukcie (aj náznakovej) pristúpila i k nahradeniu nevhodných novších objektov novotvarmi. Jej návrh vykazuje veľký cit pre pamiatkové hodnoty, ale aj pre vhodné súžitie pôvodnej a novej architektúry.
Dlhé roky ste pracovali aj na pamiatkových ústavoch, čo by ste najradšej zmenili na pamiatkovom zákone?
Pamiatkový zákon sa aktualizoval v roku 2004 a reflektoval zmenené spoločenské i vlastnícke podmienky. Sme na tom v tomto smere lepšie ako v Českej republike, kde stále platí zákon z roku 1987 s nutným množstvom upresňujúcich a doplňujúcich vyhlášok. Je samozrejme viac vecí, ktoré aktuálny pamiatkový zákon nedotiahol, aj preto, že spoločenská prax sa vyvíja a neustále sa menia i podmienky a parametre, ovplyvňujúce pamiatkovú ochranu.
Mohli by ste ich pomenovať konkrétnejšie?
Osobne mi ale prekáža jedna skutočnosť: na to, aby príslušný odborník mohol realizovať pamiatkové výskumy, potrebuje mať špeciálne osvedčenie o osobitnej odbornej spôsobilosti, ktoré udeľuje komisia odborníkov zostavená Ministerstvom kultúry SR. Toto osvedčenie sa vydáva na päť rokov a vždy je ho potrebné znova predlžovať, pričom komisia hodnotí úroveň realizovaných výstupov. V oblasti projektovania obnovy pamiatok sa však zákon odvoláva na príslušný paragraf stavebného zákona, ktorý hovorí len o nutnosti mať projektové oprávnenie. Ak to rozmením na drobné, tak absolvent hocijakého stavebného odboru, ktorý s obnovou pamiatok nikdy nemusel prísť do styku, je oprávnený obnovu projektovať. Nechcem sa dotknúť kolegov stavebných inžinierov, alebo aj architektov, ale pamiatková obnova je špecifická činnosť, ktorá má svoje zákonitosti a od projektanta vyžaduje viac než len projekčné schopnosti. V tomto smere rozhodne podporujem zmenu, aby zákon predpisoval aj pre projektantov podobné osvedčenia na projektovanie pamiatkovej obnovy.
Rekonštrukcia meštianskeho domu Martineum, Bratislava – (spolupráca P. Pauliny), foto: Peter Čintalan /Dynameet.
Mal by vzniknúť aj samostatný fond na obnovu pamiatok?
Určite by to bol prínos, je to však zrejme hlavne otázka finančných zdrojov. Už dnes existujú rôzne programy, avšak žiadostí je oveľa viac, než vyčlenených financií. Pritom je potrebné rozhodovať medzi kvalitnými projektami a väčšine sa nepodarí príspevky dostať. Samozrejme, sú tu aj iné formy, napríklad nórske fondy a podobne, ktoré idú z iných než štátnych zdrojov. Viaceré pamiatky finančne podporila aj maďarská vláda, ktorá vyčlenila prostriedky na obnovu kultúrneho dedičstva pre oblasti s prevládajúcim maďarským obyvateľstvom. Ak sa mám vrátiť k úvodu – áno, zaistiť finančné krytie pre oblasť obnovy pamiatok by bolo viac než potrebné.
V lete verejnosť vo zvýšenej miere navštevuje pamiatky po celom Slovensku. Ako sa dívate na nápad s obnovou hradov nezamestnanými?
Bola to dobrá myšlienka, stojí však hlavne na odbornom usmerňovaní takýchto prác. Obnova hradov je dlhodobejšie veľmi obľúbenou aktivitou rôznych laických združení. Pre úspešnosť takýchto akcií je však nevyhnutná koordinácia s príslušnými odborníkmi – metodikmi, statikmi, technológmi, niekedy aj reštaurátormi. Nestačí domurovať steny, treba riešiť množstvo otázok týkajúcich sa používania technológií, skladby mált, úpravy otvorov alebo aj korún murív. Takáto iniciatíva je teda určite vítaná, aj čo sa týka zamestnanosti v lokálnom prostredí, ale musí byť zastrešená odborným dohľadom.
Vašim odborom je sakrálna ranostredoveká architektúra na Slovensku. Ako sa správame k pamiatkam z tohto obdobia?
V tomto smere je dnešná situácia naozaj dobrá. Ranostredoveké stavby sú pod odborným „drobnohľadom“, k ich obnove sa pristupuje naozaj zodpovedne. Nejde len o stojace stavby, mnohé sú známe len v ruinálnom stave alebo v archeologických nálezoch. Viaceré stojace stavby boli v minulosti včlenené do mladších prístavieb, alebo boli jednoducho integrované do novej substancie. Ku každej skupine treba pristupovať s inou metodikou. Pri archeologických nálezoch a fragmentoch sa často volí prezentácia náznakovým spôsobom v úrovni terénu, alebo - ak sú zachované časti nadzemných murív - nastupuje otázka konzervácie ale aj dopovedania štruktúr a prípadných ďalších intervencií. Ako príklad spomeniem prezentáciu kostola v Podhoranoch, alebo obnovu ruinálnej stavby v Čalomiji, ktorú sme projektovali s kolegami Beatou Polomovou a Pavlom Paulinym. Nemôžem nespomenúť aj obnovu veľkomoravských kostolov v Kostoľanoch pod Tríbečom a Nitrianskej Blatnici no a samozrejme kostolík pri Kopčanoch. Zúčastňoval som viacerých aj výskumov, metodických návrhov a usmernení.
Robíme všetko pre zvýšenie záujmu verejnosti o tieto stavby?
Dnes je veľa lokálnych združení, ktoré podporujú svoje pamiatky, propagáciu najvýznamnejších rieši aj Pamiatkový úrad SR, a to aj na medzinárodnej úrovni. Myslím si však, že pre zvyšovanie záujmu širšej verejnosti by sa mohlo robiť oveľa viac. Ide aj o to, aby sme si ako spoločenstvo uvedomili, aké hodnoty sa nachádzajú okolo nás.
Obnova ruiny kostola, Veľká Čalomija (spolupráca P. Pauliny, B. Polomová), Rekonštrukcia fasád meštianskych domov v barbakane, Bratislava.
Akým vlastníkom a následne aj investorom prestavieb bývajú cirkevné inštitúcie podľa vašich dlhoročných skúseností?
Cirkev je špecifickým partnerom nielen preto, že vlastní výrazné množstvo pamiatkového fondu, ale aj z dôvodu špecifického charakteru týchto pamiatok. Treba však rozlišovať aj z hľadiska typológie. Cirkev nemá vo vlastníctve len sakrálne stavby – kostoly, ale aj iné druhy stavieb ako sú kláštory, kúrie, „palácové“ stavby, semináre. Všetky majú svoje špecifiká. Nejde len o samotné umelecké hodnoty, ale napríklad aj o požiadavky vyplývajúce z liturgie, prípadne z rádových predpisov konkrétnej rehole. Tie si vyžadujú zmeny oproti situácii, aká bola až do 60-tych rokov 20. storočia. Začiatkom 90-tych rokov bolo možné pozorovať aktivity, ktoré nezohľadňovali pamiatkové hodnoty. Situácia sa však upravila a dnes je cirkev pri obnove korektným partnerom. Z posledného obdobia máme množstvo dobrých príkladov, napríklad obnovené nástenné stredoveké maľby gemerských kostolov. Z celkových realizácií môžem spomenúť obnovu farského kostola v Pezinku, dominikánskeho na bratislavskej kalvárii alebo oceňované obnovy kostolov v Brutovciach, Veľkej Lomnici a inde.
Osobne ste riešili viaceré sakrálne interiéry či ich konkrétny mobiliár. Ktoré to konkrétne boli?
Napríklad kaplnka na bratislavskej onkológii, mobiliár kostola v Námestove, úprava presbytéria a liturgický mobiliár kostola v Záhorskej Bystrici, františkánskeho kostola v Skalici či kapucínskeho v Bratislave. Zaujímavé bolo riešenie kaplnky jezuitského inštitútu v Bratislave. Šlo vlastne o nevyužitý interiér vedľa presbytéria nad prízemnou sakristiou, ktorý bol pôvodne otvorený do sanktuária a od lode odčlenený len architektúrou bočného oltára. Okrem samotných liturgických prvkov som v spolupráci s J. Lukáčom riešil i konštrukčné oddelenia, dispozičné napojenia a iné súvislosti, ktoré si vyžadovali vyslovene špecifické prístupy. Spracoval som tiež štúdiu novostavby kostola pre Selce či pastoračného centra s kaplnkou v Piešťanoch. Zúčastnil som sa viacerých súťaží na novostavby kostolov sám, alebo v kolektíve, napr. kostola pre Ladce, farského kostola do Piešťan, kostola do Užhorodu, saleziánskej hrobky na cintoríne Ružinov a podobne. Realizoval som spovedné bunky pre šaštínsky pútnický chrám, ale aj pre Farský kostol v Rači. Z nerealizovaných prác spomeniem kompletný mobiliár vrátane liturgických prvkov pre kostol v Pate, Lehote pod Vtáčnikom a pod. Podieľal som sa na mnohých architektonicko-historických či reštaurátorských výskumoch a metodických návrhoch obnovy sakrálnych stavieb. Mnohé priniesli ťažiskové poznatky o vývoji, ba aj nečakané objavy. Spomeniem výskumy kostolov v Šamoríne a Podunajských Biskupiciach (v kolektíve s Erdélyim, Paulinym, Vachovou), Lehniciach (s M. Kvasnicovou), Zacharovciach (s Erdélyim a Vachovou), v Rusovciach.
Boli ste osobne súčasťou širokého autorského kolektívu architektov a výtvarníkov pri riešení areálu pontifikálnej pápežskej omše na Vajnorskom letisku v roku 1990. Aká to bola skúsenosť?
Úžasná. Stretávali sme sa pravidelne raz týždenne, variantne sme riešili návrhy, diskutovali sme a kreovali podobu areálu od urbanistických súvislostí, cez úpravu priestorov až po mobiliár. Dôležitá bola aj účasť mnohých teológov a architekta Jozefa Hlinického. Riešenie bolo takpovediac za pochodu, lebo čas bol krátky. Prijala sa koncepcia, že celý areál je exteriérovým chrámom a tomu sa riešenie prispôsobilo. Za ďalší dôležitý počin považujem riešenie relikviára Dona Titusa a riešenie jeho umiestnenia na predelu oltára vo vajnorskom kostole, ku ktorému som prizval kolegu Mariána Králika. 
Ja je niekto iný – výtvarné dielo inšpirované dielom Rudolfa Fabryho, Dante v očistci.
Cirkev si postupne opravuje menšie kostolíky v obciach, ktoré často nespadajú pod pamiatkovú kontrolu, ale aj tak by si mali zachovať istý štýl. Nedochádza na miestnej úrovni k viacerým nešťastným úpravám kostolov?
Z legislatívneho hľadiska, ak stavba nie je pamiatkou, sa nedá takýto zásah usmerňovať. Všetko teda stojí na kultúrnosti miestneho správcu farnosti, jeho úcte k hodnotám a jeho rozhľadenosti. Aj preto je dôležitá výchova študentov teológie, aby nadobudli poznanie a hlavne kladný vzťah k nášmu kultúrnemu dedičstvu. Treba povedať, že sú prípady výbornej spolupráce, ale, žiaľ, aj nevhodných zásahov vedúcich často k nevkusným vylepšeniam, alebo aj k zničeniu hodnotných substancií.
Dá sa okomentovať aj nejaký konkrétny príklad?
Napríklad kostol v Kamenici, kde nová hmota doslova pohltila pôvodnú stavbu, alebo kostol v Podhorí, ktorý z každej strany rozšírili prístavbami bez jednotnej koncepcie. Z dobrých príkladov spomeniem rozšírenie kostola v Trnkove, kde pôvodná hmote bola integrovaná do novej, pričom sa autorke podaril naozaj pekný súzvuk výrazu starej a novej časti.
Venujete sa aj voľnej výtvarnej tvorbe, čo vám osobne dáva?
Ja som bol od malička presvedčený, že budem maliarom. Na VŠVU som sa v oných rokoch nedostal, ale výtvarný prejav je niečo, čo bytostne potrebujem. Nespájam ho však nutne s architektúrou ani s pamiatkami. Výtvarná činnosť mi dáva mi voľnosť tvorby, kde nie som viazaný nutnými obmedzeniami, ako je to pri architektonickej tvorbe. Pomáha mi uvoľniť inšpiráciu, rukopis, viem ňou iným spôsobom vyjadriť myšlienky, i vnútorné pochody, niekedy je aj katarziou. Rád kombinujem abstraktné štruktúry s figurálnym prejavom. Fragmentujem kompozíciu a vytváram skryté efekty. Výtvarný rozmer mi pomáha však aj pri interiérovej tvorbe, napríklad pri návrhoch tvarov mobiliárov, štruktúr mreží či podhľadov.
Zhovárala sa Zuzana Uličianska
doc. Mgr. Ing. arch. Andrej Botek, PhD.
Fakultu architektúry SVŠT v Bratislave ukončil v roku 1982. V roku 2002 ukončil štúdium teológie na RKCMBF UK v Nitre. V roku 2014 obhájil titul docenta na FA STU. Pôsobí na Ústave dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok FAD STU, venuje sa projekčnej, vedeckej aj pedagogickej činnosti. Za rekonštrukciu meštianskeho domu Martineum na Rudnayovom námestí v Bratislave a prepojovací s Katedrálou sv. Martina v Bratislave získal spoločne s Pavlom Paulinym cenu Kultúrna pamiatka roka – Fénix 2022. Táto realizácia bola zároveň nominovaná aj na Cenu Dušana Jurkoviča. V roku 2023 získal cenu patróna umelcov Fra Angelico v oblasti výtvarného umenia, ktorú udeľuje Rada KBS.
