Prejsť na obsah
Dianie na fakulte

Martin Jančok a Michal Janák pracujú v rámci architektonickej kancelárie PLURAL, druhý semester však spolu vedú aj vertikálny ateliér Projekt Bratislava na FAD STU. V rozhovore hovoria o tom, ako sa ich pracovná skúsenosť pretavuje do ich pedagogickej práce, a čo môže dať ich ateliér študentom architektúry.

Pracujete spoločne na projektoch, viete sa zladiť aj pri vedení študentov?
Jančok:  Vieme si nájsť svoje miesto, dopĺňame sa. Niekedy som až prekvapený do akej miery sa prekrývame pri vnímaní architektúry. Popri tom je každý z nás v niečom špecifický, v niečom inom lepší.

Na akých projektoch pracujú študenti v rámci vašich vertikálnych ateliéroch?
Janák: Do výberového konania sme sa prihlasovali s témou, ktorá je aj názvom vertikálneho ateliéru: Projekt Bratislava. Ide o našu paralelnú urbanistickú aktivitu, ktorá mala v minulosti rôzne podoby – od workshopu, po výstavy. Jej zámerom je, dlhodobo, sformulovať náš názor na Bratislavu ako urbanistický model metropoly, dokumentovať a rozvíjať jej kvality a špecifiká. Jednou z týchto výstav bola „Paralelná Petržalka“, ktorá sa konala roku 2018 v galérii Photoport. Dokumentovala živelný rozvoj po roku 1989 pozdĺž obvodových cestných komunikácií. Toto zahusťovanie sme interpretovali ako architektonické formy, akési paralelné mesto, ktoré je v mnohom protikladom plánovaného sídliska a v niečom nahrádza nedokončenú stredovú os občianskej vybavenosti na Chorvátskom ramene. Paralelnú Petržalku vnímame ako vitálnu alternatívu a už vtedy sme o tejto téme špekulovali, že by mohla byť dobrým zadaním vo vertikálnom ateliéri. V prvom, zimnom semestri mali študenti zadané lokality pozdĺž tejto Paralelnej Petržalky. Mali tam preveriť možnosti zahustenia v mierke, ktorá je pre nás zaujímavá: Niekde na pomedzí urbanizmu a architektúry.

Ide teda skôr architektonické alebo urbanistické zadania?
Jančok: My tieto dve disciplíny nevnímame ako dve separátne. Vlastne nám toto súčasné rozdeľovanie vyslovene prekáža. Architektúra je potom vnímaná ako odtrhnutá od mesta, akoby s ním nesúvisela a naopak urbanizmus sa stáva výhradne abstraktnou disciplínou redukovanou na dopravu, funkčné plochy, regulatívy a čísla zaznamenané v územnom pláne. Snažíme sa vidieť mesto v konkrétnej podobe, cez priestorovú manifestáciu architektúry. Ide teda o niečo, čo by sme mohli nazvať architektúrou mesta.


foto: Z. Kovaľová, zdroj: Plural

Ak používate termín „Ring“, myslíte, že existuje podľa vás paralela medzi plánmi, ktoré v Bratislave vznikali už pred viac ako sto rokmi a súčasnou architektúrou?
Janák: Prisudzujeme urbanistické kvality niečomu, čo vzniklo organicky, ale bolo determinované formami, ktoré ich „regulovali“. Tieto ulice – Einsteinova, Dolnozemská, Panónska, sa postupne zahusťovali a nadobúdali architektonické kvality. Ide o urbanizmus „as found“. Tu sa inšpirujeme dielami ako Learning from Las Vegas (Scott Brown, Robert Venturi, Ibenazour), ktoré retroaktívne prisudzujú mestským štruktúram kvality niečoho, čo bývalo a je späté skôr s vedomím procesom plánovania, ako napríklad „Ringy“ v 19. storočí.

Zámerom Projektu Bratislava je dlhodobo formulovať náš názor na toto meste. Prečo ste s takouto iniciatívou vlastne začali?
Janák: Pretože na Bratislavu nahliadame ako na špecifickú situáciu. Prekáža nám, ak sa na ňu pozeráme len ako na problém, ktorý treba vyriešiť, prebrať nejaké univerzálne postupy z iných metropol. Pritom práve diskontinuita Bratislavy vytvorila veľmi zaujímavú nestabilnú situáciu, na ktorej sa dá stavať. Bratislava je formálne aj typologicky heterogénna, môžeme ju vnímať aj ako akési laboratórium súčasnej metropoly, pričom nedokončenosť je jej veľmi podstatnou charakteristikou. Každý režim v dvadsiatom storočí mal nejakú   (často opozitnú) víziu, ako by mala budúca Bratislava vyzerať, avšak z týchto vízií nám ostali vybudované iba fragmenty, ktoré sú často nekompatibilné. Podobne v Petržalke nikdy nebol dokončená stredová os s vybavenosťou. Mnohé z typov funkcií, ktoré tam mali pôvodne byť, sa začali preto začali organicky objavovať na vonkajšom obvode.
Jančok: Petržalka bola navrhnutá ako ucelený projekt najväčšieho obytného súboru na Slovensku, s patričnou vybavenosťou. Tento bezprecedentný zámer mal mať v centrálnej časti, pozdĺž Chorvátskeho ramena, svoju obslužnú chrbticu. Práve táto časť však nakoniec nikdy nebola zrealizovaná. Stále sa stretávame s názorom, že jednoducho bude stačiť túto os dostavať. My sme v tom o niečo obozretnejší. Za tých niekoľko desaťročí vznikla na tomto mieste iná situácia, niečo ako centrálny park, s viac oddychovým využitím a odlišnou dynamikou, na ktorý si Petržalčania už zvykli. Paralelnú Petržalku je možné vnímať ako antitézu plánovania. Vznikala neformálne, postupným nabaľovaním chýbajúcich zložiek mesta, ktoré postupne prirástli k radiále, ku komunikačnej osnove po obvode Petržalky.


foto: M. Delvaux, zdroj: Plural

Nie každý architekt či obyvateľ mesta má takýto „milý“ pohľad na Bratislavu.
Janák: My vnímame, že aj mestá ako Berlín, ktoré si prešli komplikovanejším vývojom a ich forma nie je stabilizovaná v modeli blokového mesta 19. storočia, môžu byť kvalitné a ponúkať typ mestského priestoru, ktorý je komplexnejší. Na to chceme nadviazať aj pri uvažovaní o Bratislave 21. storočia. Akceptovať nesúrodé vrstvy plánov z minulosti ako rovnocenné. Nesnažiť sa ich „opraviť“. To čo je vnímané ako negatívum, neexistencia akejsi „identity“ prijímame práve ako schopnosť Bratislavy byť otvorenou pre nové myšlienky a koexistenciu rôznych mestských prostredí v rámci seba.

Nachádzate u študentov pochopenie pre tento spôsob myslenia?
Jančok: Tí, čo v Petržalke bývajú, ju milujú. Nemajú ju radi hlavne tí, ktorí tam nežijú. U študentov sme sa nestretli s odporom, myslím si, že je to pre nich tiež zaujímavé, pri najmenšom to vnímajú ako výzvu. Prvý semester sme však absolvovali dištančne, preto bolo veľmi ťažké zistiť, čo si študenti naozaj myslia. Ale na pražskej UMPRUM som mal študentov, ktorí vyslovene nesúhlasili s tým, keď som po nich chcel revidovať princípy moderného plánovania a nie tradičné pražské bloky. Paradoxne, študenti boli konzervatívnejší než ja.

V čom sa líši skúsenosť s vyučovaním na UPRUM a na FAD?
Jančok: UMPRUM je umelecko-remeselne zameraná, jej študenti sú výraznejšie autorsky vyhranení. FAD STU je prirodzene viac technicky ladená, ale nám to celkom vyhovuje, pretože poskytuje študentom základnú inštrumentálnu výbavu, pričom názorovo sú otvorenejší. Na oboch školách výuka prebieha vo vertikálnych ateliéroch. Na FAD STU je však badať, že tento systém sa stále ešte len rozbieha. Je to vidieť na zadaniach, formálnych požiadavkách, ktoré sú kladené na študentov, ale najmä na tom, že študenti stále naplno nevyužívajú fyzický priestor diskurzu a spolupráce, ktorý im jednotlivé ateliéry poskytujú. To je niečo, na čom by sme chceli intenzívne zapracovať.

Cítite, že sú študenti sú po pandémii menej koncentrovaní alebo sa naopak maximálne snažia prekonať obmedzenia, s ktorými sa stretávali počas posledných mesiacov?
Janák: V istom zmysle máme pocit, že až prezenčnou formou sme mohli plnohodnotne začať tento projekt. Počas zimného semestra, ktorý oficiálne prebiehal dištančne, sme nemali dostatok priestoru na diskusiu, výučba bola plochejšia. Študenti si navzájom nemohli vymieňať znalosti. Verím však, že teraz to bude už plastickejšie.

Kancelária PLURAL pracuje často na projektoch, ktoré majú výrazný kultúrny význam, sú istým spôsobom ikonické. V čom je práca na riešení verejného priestoru či kultúrnych budov odlišná od zákaziek v súkromnom sektore?
Jančok: K zákazkám sa dostávame prostredníctvo súťaží, dlhodobým budovaním vzťahov, angažovaním sa v kultúrnej sfére, s neziskovými organizáciami a kultúrnymi centrami. Hlavný rozdiel je v spoločenskom význame tejto práce. V súčasnosti pracujeme na projektoch viacerých verejných priestranstiev a občianskych budov v Bratislave, Trnave a Partizánskom. Nie je to však jednoduché, pretože často ide o náročný proces zahŕňajúci množstvo aktérov a tiež účasť verejnosti. Ešte náročnejšie je udržať kvalitu stavieb v rámci verejných obstarávaní, ku ktorým sú mestá a samosprávy zaviazané. Naša architektúra vždy vzniká v intenzívnom dialógu s klientami a nám vyhovuje, že máme vo väčšine prípadov na strane investora plnohodnotných partnerov, s ktorými radi spolupracujeme, a ktorí vedia oceniť to, čo ponúkame.


foto: M. Delvaux, zdroj: Plural

Viaceré vaše projekty sú oceňované pre svoju univerzalitu, flexibilitu, viacúčelovosť. Prečo sú tieto kvality v architektúre dôležité?
Jančok: Pretože to priamo súvisí s dlhodobou udržateľnosťou budov. Pred sto rokmi to nebola zásadná téma, ale za posledných dvadsať – tridsať rokov, sa požiadavky na budovy často a nepredvídateľne menia. V jednom momente máme administratívnu budovu, potom príde pandémia, firmy si uvedomia, že ľudia môžu pracovať z domu, odrazu je treba priestory transformovať na byty. Každú chvíľu zaznamenávame pokrok v technickom vybavení budov. Je preto nevyhnutné, aby bola architektúra flexibilné, aby všetky tieto zmeny dokázala absorbovať. Univerzálnosť je ekologická i ekonomická.

Zvyčajne sa však vyzdvihuje aj jedinečnosť budov ako dôležitý atribút architektúry.
Jančok: Univerzálnosť budovy a jej schopnosť adaptovať sa nemusí nevyhnutne znamenať to, že bude anonymná alebo nesignifikantná. My predsa máme na mysli programovú flexibilitu, pričom forma objektu je autonómna. Na druhej strane, dúfam, že epizóda tzv. „ikonickej“ architektúry je už za nami.
Janák: Programovo uvažujeme o flexibilite v architektúre. Vnímame tekutosť doby, koniec koncov sme aj obyvatelia mesta a snažíme sa mu prispôsobovať. Dnes máme napríklad našu kanceláriu v budove bývalej školy, ktorá ale bola navrhnutá archiktektom Vladimírom Karfíkom ako administratívna. Taktiež, ako architekti sme boli často oslovovaní k transformácii rôznych priestorov pre kultúrny program

Robíte projekty tak, aby aj po vás mohli prísť nejakí ďalší architekti, ktorí budú  prerábať vaše domy?
Janák: Pekným príkladom je Nová synagóga v Žiline. Objekt, ktorý má v súčasnosti asi sedemdesiat rokov, veľkú časť svojho života slúžil celkom iným účelom, než na aké bol naprojektovaný. Synagóga, tanečná sála, aula vysokej školy, kino. Hoci prešiel zásadnými transformáciami, tie nevyžadovali zásadný vstup do formy. Je to veľmi charakteristická architektúra, ale zároveň aj veľmi univerzálna. S podobným modelom by sme chceli operovať aj my, vytvoriť niečo, čo je naozaj formálne signifikantné, dáva jasný rámec, ale zároveň umožní aj nepredvídateľnú náplň a zmeny. Čerpáme aj zo skúseností vytvárania prostredia pre súčasné umenie, ktoré je medziodborové a ne-žánrové, často samo sebe architektúrou.

Napríklad aj to, čo urobil v žilinskej Novej synagóge Juraj Gábor s jeho Sphérou, drevenou konštrukciou vloženou dovnútra budovy?
Jančok: Áno, Sphéra až prekvapivo dobre napĺňa to, čo sme očakávali, že sa bude v Synagóge diať. My sme ju odstrojili, pomerne radikálnym gestom rozdelili na výstavnú časť s bielym pozadím a na hornú polovicu, ktorá predstavuje pôvodnú Behrensovu architektúru. Súčasne je to veľmi náročný priestor pre výstavy, ktorý vyžaduje dodatočnú architektúru výstav. Akákoľvek permanentné priestorové zadefinovanie by sa však rýchlo vyčerpalo. Predstavujeme si, že sa bude pravidelne meniť aj naďalej. Ďalším dôvodom otvorenosti tohto návrhu je modus operandi nezávislej inštitúcie. Pracuje sa živelne, veľmi činorodo, nepredvídateľne. Pochopili sme, že by bolo veľkým omylom vytvoriť pre takýto typ inštitúcie niečo fixné.

Dajú sa podobné myšlienky aplikovať aj na bytový priestor?
Jančok: Ani v byte už nemáte jasne determinované, čo je obývačka a kde je spálňa, veľa ľudí pracuje na tablete či notebooku aj z postele.


foto: M. Delvaux, zdroj: Plural

Niektorí architekti sú veľmi citliví na zmeny vo svojich realizáciách. Dokázali sa rozhádať so svojimi priateľmi, ak po čase niečo zmenili v domoch, ktoré pre nich naprojektovali.
Jančok: Keď hovoríme o otvorenosti a univerzálnosti, tak počítame s tým, že nejaká zmena musí prísť. Dokonca by som povedal, že na ňu čakáme. Aj to sme si osvojili pri práci na Novej synagóge: uvoľniť kontrolu. Treba sa naučiť dôverovať aktérom procesu navrhovania a výstavby. Našou úlohou je nastaviť podmienky, určiť, čo je podstatné, čo treba ustrážiť, a čo sa dá, naopak, uvoľniť. Je treba vedieť nechať sa aj prekvapiť.

Takýto prístup však nie je v architektúre ešte štandardný.
Jančok: Architektúra je pomalá disciplína. Do veľkej miery je stále založená na osobnosti autora, neomylného génia, ktorý vie všetko najlepšie. Aj my sme boli trénovaní s presvedčením, že musíme mať všetko pod kontrolou. Rád citujem Roberta Venturiho: „Musíme stavať domy, ktoré znesú inštaláciu automatu na cigarety.“ Našim cieľom nie je vytvoriť niečo hermetické, kde už aj vázička naruší krehkú rovnováhu. Naopak, vždy radi nechávame priestor na prispôsobenie. Nechceme od našich klientov, aby zvesili obrazy, keď sa k nim nahlásime na návštevu.

V oblasti rodinných domov zaujali v posledných rokoch vaše realizácie domov, ktoré veľmi tvorivo pracovali s prechodom medzi vonkajším prostredím a vnútorným domom. Zdá sa, že ste totálne spochybnili fasádu domu ako niečo, nemenné, jasné, definitívne. Čím všetkým ste sa pri týchto návrhoch inšpirovali? Nebývali takéto „priepustné domy“,  skôr v teplejších krajinách? Alebo už rátate aj u nás s otepľovaním?
Jančok: Asi sa na postupné otepľovanie už pripravujeme aj my, ale naše sympatie k rozličnými formám medzipriestorov nesúvisia len s tým. Domy, ktoré navrhujeme, majú jasne stanované hranice klimatickej kontroly. Ponúkame základný objem, ktorý je vykurovaný počas celého roka a k tomu pridávame extra priestor, ktorý sa dá v našich podmienkach používať  povedzme deväť mesiacov v roku. Skôr nás zaujíma jeho funkčné využitie, formálne stvárnenie a atmosféra, ktorú tým vieme dosiahnuť. Nemyslím si, že to je niečo výnimočné. Snažíme sa len o súčasnú interpretáciu historicky overeného priestorového typu. Dobrým príkladom je klasická japonská engawa, rozšírenie domu po jeho obvode. Nejedná sa však len o inšpiráciu v odlišných kultúrach, veď aj naša tradičná architektúra pozná rôzne podoby priedomia a verandy. Sme tiež značne ovplyvnení tvorbou Anne Lacaton a Jean-Philippe Vassal, ktorí majú svoj autorský program založený na rozširovaní obytných plôch sezónne využívanými zimnými záhradami. V architektúre sa dá nájsť množstvo príkladov, ktoré rozvíjajú tému rozhrania interiéru a exteriéru.

 

Zhovárala sa: Zuzana Uličianska