Prof. Ing. arch. Peter Vodrážka, PhD.

Fakulta architektúry STU Bratislava, Námestie Slobody 19, 812 45 Bratislava

Vývoj historických sídiel na Slovensku

Veľkomoravské centrá v úvale rieky Moravy zanikli v prvej polovici 10. stor. pri útoku starých Uhrov. Pravdepodobne boli zničené Uhrami veľmi dôkladne, lebo kontinuita vývoja bola prerušená natoľko, že nové mladšie centrá politickej a vojenskej moci a neskoršie strediská výroby a obchodu vyrástli nazávisle a mimo siete veľkomoravských sídiel, dokonca vo veľkých vzdialenostiach. Rozdielna situácia bola vo východnej časti veľkomoravskej ríše, ktorá obsahovala územia Slovenska. V období, keď na scénu vývoja architektúry a výtvarného umenia vstúpil románsky sloh, ovládol územia Slovenska raný feudalizmus so všetkými jeho zákonitosťami i špecifickými črtami. Ťažiskové centrá Slovienov Bratislava a Nitra nemali prerušený vývoj žiadnym zásadným vojenským zásahom. Tento plynulý vývoj sa zrejme podarilo zachrániť spojením slovienskej vládnucej vrstvy s maďarskou. Archeologické nálezy nedokladovali žiadne prerušenie vývoja osídlenia, naopak potvrdili plynulosť slovienského osídlenia.

Podobne ako i na iných územiach Európy vznik miest aj na Slovensku bol determinovaný väzbou na oporné body v krajine, či už civilizačného charakteru ako hrady a kláštory, alebo prírodného charakteru ako diaľkové cesty, brody, križovatky, náleziská nerastných surovín.

Uhorsko s prevládajúcou formou naturálneho hospodárstva, kde množstvo tovarov bolo určené potrebou kráľovského dvora a štátnej správy a nenáročnosťou obyvateľstva a jeho spotrebou, malo pomerne málo rozvinutý obchod. Širšia výmena tovarov nebola prakticky ani žiadúca ani potrebná. Spoločnosť svojimi potrebami nevytvárala tlak na zvýšenie intenzity remeselnej výroby, rozvoj obchodu a zvýšenie produkcie.

Napriek určitej stagnácii vyvolanej spoločenskými podmienkami nedá sa povedať, že by obchod na našom území celkove zanikol. Stále sa udržoval obchod s luxusným tovarom zo zahraničia, obchod so špeciálnym tovarom, najmä s kovmi a soľou. Obchod s domácimi prebytkami sa sústredil prakticky iba na osobný predaj na trhových miestach, ktoré umožňovali výmenu tovarov už v 11. a 12. storočí, všade tam, kde sa mohlo stretnúť väčšie množstvo ľudí. Častokrát boli trhy viazané na cirkevné obrady /Messe je v nemčine omša i trh/ pri kostoloch a pri sídlach cirkevných inštitúcií. Trhy si našli svoje miesto i pod župnými hradmi, na križovatkách ciest, riečnych brodoch. Na týchto cestách vznikli už v 11. stor. trhové miesta, na ktoré prichádzali obchodníci z okolia. V ranných fázach sa trhy konali v nedeľu pri kostoloch v náväznosti na cirkevné obrady. Tie však narúšali sviatočný pokoj a preto ich kráľ Ladislav I. /1077-1095/ zakázal organizovať v nedeľu. Trhy sa konali vo všedné dni, a častokrát podľa dňa ich konania sa osady nazývali Pondelky, Stredy, Štvrtky.

Postupne, prirodzene vyplývajúc z hospodárskych potrieb prostredia, vznikali na území Slovenska centrá so špecializovanou remeselnou a banskou činnosťou a súčasne sa rozvíjajúcimi trhovými /obchodnými/ aktivitami. Tento proces už zákonite formoval mestá v ich plnom hospodárskom zmysle - boli to predovšetkým Nitra, Bratislava, Trenčín, Tekov. V oblasti ťažby nerastných surovín vznikla na prelome 12. a 13. stor. sídlisková aglomerácia Banská Štiavnica. Dodnes nám nie je jednoznačne známe zloženie obyvateľstva, dynamika hospodárskeho rastu, nie sú známe prvé privilégiá ani slobody. Dá sa iba predpokladať, že rôzne druhy práv a výhod v tej dobe mestá už vlastnili a iba ústnou formou sa zachovávali pre nasledujúce generácie formou zvykového práva.

Ďalší intenzívny rozvoj si vynútila kolonizácia, ktorá predstavovala široké osídľovacie hnutie. Už koncom 12.stor. začali panovník a zemepáni na svoje málo zaľudnené a neobrobené majetky pozývať obyvateľov hustejšie osídlených oblastí Uhorska, ale aj zo zahraničia. Spočiatku šlo iba o poľnohospodársku kolonizáciu, pri ktorej sa presídľovalo obyvateľstvo za účelom rozšírenia pôdy a zintenzívnenia poľnohospodárskej výroby, neskôr sa k nej pridružila i kolonizácia banská a mestská, ktorú podnietil záujem panovníka získať pre svoje územia skúsených kupcov, remeselníkov a baníkov. Banská kolonizácia zachvátila slovenské a sedmohradské hornaté oblasti s bohatými nerastnými ložiskami.

Na základe spomenutého prehľadu je zrejmé , že podobne ako vznikali mestá na území Európy po rozpade Rímskej ríše, aj na našom území môžeme pozorovať tri základné tendencie vzniku miest. Prvou je tendencia vzniku miest na zvyškoch predchádzajúceho osídlenia /najčastejšie staroslovienskeho z obdobia Veľkej Moravy/, vzhľadom na to, že Dunaj tvoril severnú hranicu Rímskej ríše, teda fragmenty rímskeho osídlenia možno nájsť len na juhozápade dnešného územia Slovenska. Ďalej je to tendencia vzniku narastajúcich miest vo vzťahu k oporným bodom civilizačného /hrady, kláštory/ alebo prírodného charakteru /brody/, ktoré sa stali zárodkami postupne narastajúcich miest, pričom ich pôdorysná charakteristika je zvyčajne nepravidelná. Nakoniec je to tendencia zakladaných /kolonizačných/ miest, u ktorých naopak môžeme sledovať pravidelné pôdorysné formy.

Ak si to zhrnieme, môžeme konštatovať, že na Slovensku, podobne ako v európskom kontexte vznikli mestá na základe troch významných tendencií :

1. vznik miest na zvyškoch pôvodného staroslovienskeho osídlenia,

2. vznik miest na báze „ oporných bodov v krajine “ , ktoré mohli byť civilizačného charakteru /hrady, kláštory/, alebo prírodného charakteru /diaľkové cesty, križovatky, brody cez rieky/ ,

3. vznik kolonizačných miest /banských, trhových/.

Mestá na území Slovenska prešli troma vývinovými fázami, pokiaľ získali svoju definitívnu stredovekú podobu. Prvá fáza je charakteristická sústreďovaním sa väčšieho množstva remeselníkov a následne obchodníkov z domáceho obyvateľstva na miesta, kde sa prirodzeným spôsobom začali konať trhy a usadzovanie sa kolonistov - hostí pri starších sídliskách domáceho obyvateľstva. Tento osídľovací proces mal za následok transformáciu staršej poľnohospodárskej obce na prirodzene vyvinuté stredisko remesla a obchodu. Druhá vývinová fáza so sebou priniesla urbanistické a architektonické formovanie nového mesta - buď upravovaním pôvodného pôdorysu alebo vybudovaním nového pôdorysu. Tretia fáza nadviazala na definitívny pôdorys dostavbou najvýznamnejších verejných budov a úpravou obytných domov. Vzhľadom na to, že jednotlivé fázy prebiehali v rôznych obdobiach - na prvú sa viaže obdobie románskeho slohu, na druhú gotického a na tretiu neskorogotického slohu, jednotlivé vývinové fázy sú charakteristické inou znakovosťou.

Územnú organizáciu trhových obcí po príchode remeselníkov a obchodníkov a hostí nepoznáme. Na základe výskumov je však možné určiť ich pôvodnú polohu vo vzťahu k feudálnemu sídlu alebo k staršiemu kostolu a zriedkavo je možné určiť aj typ zástavby. Polohu prvých trhovísk možno predpokladať len hypoteticky podľa geomorfológie územia, podľa vzťahu pôvodnej obce k zemepanskému sídlu, ku kostolu, diaľkovým komunikáciám a vodným tokom. Predpokladáme však, že prvé trhové obce mali naďalej poľnohospodársky charakter, len sa však značne územne rozrastali s výraznou koncentráciou obchodno - remeselníckych aktivít, následne aj správnych funkcií okolo trhoviska. Výnimkou boli liba väčšie obchodné strediská ako Bratislava alebo Nitra, kde sa už pred vznikom mesta usadzovali cudzí obchodníci, hlavne nemeckí hostia a Židia. V prípade usadenia sa cudzích obchodníkov v trhovom mieste vznikla zložitá situácia - vedľa pôvodných domácich obcí vznikli samostatné sídliská týchto prisťahovalcov, ktoré žili svojim vlastným životom až do obdobia právneho uznania mesta. Nevieme však, či mali navzájom oddelené územie alebo boli v stavebnom kontakte, či používali spoločné trhovisko a kostol, akú mali parceláciu a typy domov. Na základe výskumov sa však predpokladá, že v sídliskách domáceho obyvateľstva prevládala drevená architektúra s jasným odlíšením obytných domov a hospodárskych objektov a že v sídliskách cudzích prisťahovalcov sa začali objavovať už kamenné stavby.

Následné urbanistické pretváranie a formovanie trhových obcí na mesto bolo iniciované udelením mestského privilégia alebo aspoň trhového práva. Vynútili si ho obyčajne nemeckí hostia, ale vzťahovalo sa aj na pôvodné obyvateľstvo, resp. židovských kupcov. Cieľom týchto zmien bolo vytvoriť jednotne formované sídlisko s možnosťou hromadnej remeselnej výroby a obchodovania. Avšak časť obyvateľstva sa naďalej venovala aj poľnohospodárstvu. Základnou požiadavkou nového urbanistického stvárnenia bolo vytvoriť základnú pôdorysnú osnovu budúceho mesta, ktorá by svojim rozsahom zodpovedala jestvujúcemu, častejšie však predpokladanému počtu obyvateľov. Základným priestorovým prvkom bolo primerane veľké trhovisko s jasným vzťahom k diaľkovým komunikáciám. Dôležitú úlohu zohrávala morfológia územia, pôvodné osídlenie, niekde aj poloha staršieho hradu, kostola alebo kláštora, trasy diaľkových komunikácií a vodné toky. Z tohoto dôvodu riešenie pôdorysu každého mesta bolo osobité. Príbuznosť riešení poukazuje na zhodné podmienky. Nie vo všetkých mestách mali úpravy pôdorysu rovnaký rozsah a intenzitu. Na príkladoch mnohých východoslovenských miest možno pozorovať spojenie nemeckého a slovenského obyvateľstva, ktoré sa usadilo na obvode nemeckých sídlisk /tzv. Slovenské ulice/.

Takéto úpravy mestského pôdorysu a realizácie zámerov predstaviteľov mesta prebiehali aj niekoľko desaťročí. Vo väčšine miest sa táto výstavba súvislej zástavby v jasne vytýčenej pôdorysnej osnove realizovala až v 14. storočí, teda v období vrcholnej gotiky. Práve z tohto dôvodu má väčšina našich miest výrazný gotický charakter. Prejavuje sa to najmä v sakrálnej architektúre, v lokalizácii kostolov v centrách miest, v stvárnení a vertikalite svetských stavieb, ale hlavne v siluete mesta. Túto charakterizujú štíhle veže kostolov ako aj prevýšené veže mestského opevnenia.

Stredoveké mesto v našich podmienkach predstavovalo uzavretý nielen hmotovo-priestorový, ale aj funkčne - prevádzkový organizmus. Toto usporiadanie vychádzalo zo základného predpokladu stredovekého mesta - byť samosprávnym strediskom výroby a obchodu. Rovnaké rozdelenie mesta na bloky a parcely vyplývalo z požiadavky vytvoriť každému obyvateľovi mesta rovnaké podmienky pre jeho podnikanie. Predpokladá sa , že prideľovanie parciel v rámci mestského pôdorysu záviselo od činnosti, ktorú chcel majiteľ prevádzať. Tak sa kupci sústredili na námestí a na hlavných uliciach, remeselníci zasa na okružných uliciach. Z tohoto vyplýva, že funkčný poriadok v stredovekom meste bol primárny a esteticko-výtvarné stvárnenie až druhotné. Logické funkčné usporiadanie nebolo vlastné len mestu, ale aj každému jednotlivému stavebnému prvku, z ktorých sa mesto skladalo. Tvar parcely predurčoval rozmiestnenie hlavných funkcií na bývanie, výrobu a obchodovanie. Každá profánna architektúra svojim formálnym stvárnením priznávala svoj obsah. Situácia v umiestnení sakrálnych stavieb bola daná cirkevným predpisom - presbytérium bolo vždy orientované na východ - preto bola hlavná os kostola často inak smerovaná ako osi námestia, na ktorom stojí.

Formálna dokonalosť stredovekého mesta však bola značne determinovaná lokálnymi podmienkami územia, na ktorom bolo toto vybudované. Boli to predovšetkým morfológia územia, smer ciest a vodných tokov, častokrát aj pôvodná staršia zástavba. V našich podmienkach sa stavitelia miest vždy týmto danostiam prispôsobili, čo zvyšovalo malebnosť hmotovo-priestorovej skladby na úkor formálnej dokonalosti ideálneho mestského pôdorysu. Na viacerých príkladoch možno sledovať tendenciu uplatnenia princípu ideálneho pravidelného námestia pri nerovnom teréne územia. Ak však bolo možné, stavitelia našich stredovekých miest sa často približovali k formálnej dokonalosti - pravidelnému námestiu, pravidelnej parcelácii, s ktorou súvisel aj pravidelný rytmus domových priečelí, ktorý napriek architektonickým odlišnostiam vyznieval jednotne, kontrast verejných budov voči obytným domom a voľné uplatňovanie sa dominánt, ktoré bolo skôr náhodné ako zámerné.

Vzťah k prírode mal v stredovekom meste osobitnú úlohu. Ak mesto vhodne zapadalo do širšieho krajinného rámca, tak v samotnom mestskom pôdoryse, kde prevládala funkčnosť nad estetičnom, prvok zelene chýbal. Vysoká zeleň skôr prekážala, uplatňovala sa len nízka zeleň a to hlavne v rámci hospodárskych častí domov a v kláštorných záhradách. Z toho dôvodu stredoveké mesto v siluetárno - panoramatických pohľadoch postrádalo zmäkčujúci účinok zelene. Mimo fortifikačných múrov však skupiny domov chudobnejšieho obyvateľstva a výrobných stavieb boli umiestnené v zeleni. Takto voľná zástavba prerývaná zeleňou vytvárala kontrast voči mestu obkolesenému hradobným systémom. Podobná situácia bola aj v banských mestách, kde stred predstavovala zástavba v kompaktných blokoch, ale smerom k okraju sa menila na roztrúsenú, nepravidelnú zástavbu obkolesenú zeleňou.

Úmerne s ekonomickým rozvojom mesta v 14. storočí a najmä v 15. storočí sa zväčšovala aj sociálna diferenciácia obyvateľstva, ktorá sa zákonite premietla aj do pôdorysu mesta. Majetnejšie vrstvy obyvateľstva sa sústreďovali na námestí a na hlavných uliciach smerom k námestiu, chudobnejšie vrstvy obyvateľstva sa koncentrovali na predmestiach, v menej atraktívnych barinatých a terénne zložitých polohách. Na námestí a vo vedľajších uličných priestoroch si bohatší postupne prestavovali a dostavovali svoje domy, čím sa z pôvodne homogénneho mestského organizmu stával heterogénny útvar, odrážajúci vo svojom pôdoryse i hmotovo-priestorovom stvárnení sociálnu diferenciáciu obyvateľov.

Tým sa vlastne už v stredoveku začala narúšať výtvarná jednota gotického mesta. K sociálnej diferenciácii pristúpila aj diferenciácia medzi konzervatívnym vidiekom a mestom, ktorá postupne vyústila do slohovej premeny gotického mesta. Táto prebiehala evolučne, nenápadne, pričom pôdorys vnútorného mesta sa v zásade nezmenil. Postupne sa zahusťovala zástavba na jednotlivých parcelách dostavbou nových obytných a hospodárskych krídiel domov. V mestách, ktoré ekonomicky prosperovali, sa zväčšoval počet prisťahovalcov, ktorí sa sústreďovali najmä v narastajúcich predmestiach. Podstatnejšie sa však zmenil stavebno - priestorový charakter miest, daný výstavbou nových verejných budov - radníc ako výrazu samosprávy mesta, obchodných skladov, hostincov ako prejavu rozvíjajúceho sa diaľkového obchodu. Postupné bohatnutie jednotlivcov sa prejavovalo v kupovaní vedľajších domov a parciel a v ich postupnej prestavbe a dostavbe na väčšie domy. Zväčšovanie počtu obyvateľstva si vyžiadalo rozšírenie pôvodných alebo výstavbu nových kostolov. Vynájdenie pušného prachu si zase vyžiadalo prestavbu mestských opevnení a ich dostavbu o barbakány a bašty.

Tak popri jasnej gotickej dominante - kostolnej veži - pribudla ďalšia dominanta - hmota radnice - obyčajne tiež s vežou. Pôvodný priestor námestia sa začal postupne zahusťovať, prestavba domov začala čiastočne meniť merítko priestoru. Gotická vertikalizácia začala ustupovať a dominantným znakom siluety mesta sa stávala horizontalita.

Takto sa neskorá gotika postupne začala pretransformovávať v súlade s nastupujúcimi humanistickými názormi, ktoré boli vyvolané novým spôsobom života v mestách. Človek sledujúci výsledky svojej práce začal poznávať svoju cenu i zmysel svojej aktivity, smerujúcej k ovládaniu hmoty a prírody a k pretváraniu sveta. Výsledkom tohto procesu bola neskorogotická kultúra, ktorá do tradičného náboženského obsahu vnášala nové humanistické prvky a do výtvarnej formy nové tendencie uvoľňujúce prísnu gotickú väzbu.

Použitá literatúra:

§ Hruška, E.: Vývoj stavby miest, SAV, Bratislava, 1969

§ Mencl, V.: Středověká města na Slovensku, Bratislava, 1938

• Šášky, L.: Kamenná krása našich miest, Osveta, Martin, 1981

§ Vodrážka, P.: Dejiny stavby miest, Vydavateľstvo STU, Bratislava, 1996