Vytvorenie nového študijného programu Umenie vo verejnom priestore je výnimočnou udalosťou v rámci Fakulty architektúry a dizajnu STU. Iniciátorom a iniciátorkám tohto kroku nejde len o výchovu umelcov/-kýň či architektov/-tiek, ale aj kurátorov/-iek a iných/iné odborníkov/-ičky na verejný priestor. Garantkou programu, ktorý sa bude otvárať od akademického roku 2026/2027, je profesorka ILONA NÉMETH.
Kreovaniu nového programu predchádzala dlhšia prípravná fáza, však?
Nápad prišiel už pred štyrmi či piatimi rokmi, celkom na začiatku sme sa o tomto projekte zhovárali ešte s bývalým dekanom FAD profesorom Pavlom Gregorom Uličianskym. Nebola to len príprava obsahovej náplne, za ktorú sú zodpovední/-é jednotliví/-é garanti/-ky, v rámci procesu bolo potrebné urobiť aj neskutočne veľa drobných administratívnych úkonov. V danom období sa totiž zmenil akreditačný systém. Proces bol teda pomalší, lebo starý systém už nefungoval a nový ešte nebol spustený. Ale keď už dostala naša univerzita možnosť vlastnej akreditácie, postupovali sme veľmi rýchlo. Náš študijný program bol dokonca v novom systéme akreditovaný ako prvý v rámci STU.
Čo ste si určili za hlavný cieľ vzniku tohto študijného programu?
Základnou myšlienkou bolo posilniť umelecký charakter fakulty spoločne s využitím potenciálu jej existujúcich pracovníkov/-íčok, urbanistov/-tiek, pamiatkárov/-iek, dizajnérov/-riek či architektov/-tiek. Vychádzame z toho, že bez interdisciplinárnej spolupráce nemôžu vo verejnom priestore vzniknúť dobré projekty. Nedá sa spoliehať na to, že nejaký/-á geniálny/-á umelec/-kyňa bude mať vedomosti zo všetkých odborov. Umenie vo verejnom priestore musí vznikať na báze spolupráce vedeckého a umeleckého výskumu. Preto sme sa rozhodli, že program otvoríme aj pre študenstvo, ktoré skončilo bakalárske či magisterské štúdium na nejakom humanitnom odbore, alebo napríklad záhradnú architektúru, a po skončení štúdia sa budú môcť spolupodieľať na projektoch v rámci architektonických alebo umeleckých kolektívov, alebo, ako mestskí/-é kurátori/-ky či napríklad ako zamestnanectvo mestských úradov.
Ilona Németh, foto: Matej Kováč
Princíp interdisciplinárnosti ste zvolili nielen pri výbere študentov a študentiek a predmetov, ale aj pedagógov a pedagogičiek, však?
Áno, interdisciplinárnosť nie je pre nás len nejaké módne slovo, v našom tíme máme skutočne veľmi rozdielne osobnosti. Pri jeho zostavovaní sme na jednej strane vychádzali z toho, aké profesie na fakulte chýbajú, na druhej z hodnoty, ktorú naša fakulta už dnes ponúka. Na spoluprácu som prizvala Ivanu Rumanovú, kurátorku a kultúrnu antropologičku, ktorá má skúsenosti z galerijného prostredia, ale aj s organizáciou rôznych podujatí, výstav, odborov pre umelcov a umelkyne. Má teda rôznorodý diapazón aktivít. Okrem toho píše odborné texty o verejnom priestore, v ktorých často kritizuje aj rôzne investorské skupiny, ak vstupujú necitlivo do mestského a iného prostredia. Pedagógom bude aj docent Jaroslav Varga, umelec a kurátor, ktorý má tiež bohaté skúsenosti s umením vo verejnom priestore a predtým pôsobil napr. Aj v Prahe, ako kurátor Meetfactory a aktuálne vedie veľký medzinárodný projekt v rámci EHMK 2026 v Trenčíne. K tomuto základu sme sa snažili nájsť domácich odborníkov z FAD, ktorí by zastupovali nejakú pre nás dôležitú sféru – ako napríklad urbanistka docentka Katarína Smatanová, docentka Michala Lipková za dizajn, či pamiatkári profesor Pavel Gregor Uličiansky a teoretička docentka Magdaléna Kvasnicová. Na spoluprácu sme prizvali aj docenta Petra Mazalána, ktorý pôsobil aj ako operný spevák a má skúsenosti s performatívnym prístupom. Z tohto výpočtu je však jasné, že nám tu stále chýbajú humanitné vety. Potrebujeme vedieť aj to, ako sa ľudia správajú na danom mieste, v čom by nám pomohol sociológ či antropológ.
Aké priority ste zvolili pri konkrétnom návrhu obsahu štúdia?
Štúdium sme rozdelili do niekoľkých vrstiev. Popri ateliérovej práci je pre nás dôležitý umelecký výskum. Budeme sa venovať štúdiu verejného priestoru rovnako ako rôznym formám intervencií v ňom, histórii umenia vo verejnom priestore od antiky až po súčasnosť. Nebudeme však vyučovať všetky historické obdobia rovnakou intenzitou, chceme hovoriť len o niektorých dôležitých momentoch a o intervenciách za posledných 150 rokov. A nemôžeme vynechať, samozrejme, ani virtuálny priestor. Štvrtá rovina programu bude podporného či organizačného charakteru, ktorá je ale tiež veľmi dôležitá pre naše študentstvo. Keď vstupujete do verejného priestoru nejakými intervenciami, musíte vedieť manažovať svoj čas, vytvoriť si harmonogram práce.
K téme verejného priestoru sa vyjadroval aj český dokumentárny film Veřejně prospěšné práce, ktorý mal svoju slovenskú premiéru v rámci zimnej Noci architektúry a dizajnu vo februári 2026. Foto: Matej Kováč
S akými otázkami ste sa stretli u kolegov, keď ste im tento nápad na začiatku neformálne prezentovali?
Reakcie boli podľa mňa veľmi pozitívne. Podnet z fakulty vyšiel preto, že takýto odbor je veľmi potrebný. Najviac otázok sa týkalo toho, ako sa uplatnia absolventi či absolventky nášho programu, aké sú predpoklady pre uchádzačov/-čky; pýtali sa nás aj na to, či to štúdium bude viac zamerané na praktickú výučbu alebo na teoretickú prípravu. Od samého začiatku uvažovania o tejto téme sme zaznamenali záujem zo strany médií a rôznych odborníkov/-íčok či umelcov a umelkýň. Našu situáciu však trochu komplikuje aj to, že máme záujem zachytiť študenstvo zo širokého diapazónu odborov, takže musíme na komunikáciu používať viac kanálov.
Nový program ste symbolicky začali promovať ešte počas vlaňajšej zimnej Noci architektúry a dizajnu performanciou Slackline Slovakia, v rámci ktorej sa performer prechádzali po lane ponad foyer fakulty a tento rok s filmom Vladimira Turnera Veřejně prospěšné práce a s koncertom skupiny Berlin Manson.
Minuloročná performance ukázala, ako vlastne vstupujeme do priestoru, že sme v labilnom, nestabilnom prostredí, v akomsi medzipriestore, nevieme presne, čo bude naším výstupom, a to sa týka nielen nášho odboru, ale celej spoločenskej situácie. Chceli sme túto neistú situáciu reflektovať. Vznik nového odboru je istý experiment, hlavne z toho pohľadu, že nevieme, aké bude vzdelanie našho budúceho študentstva alebo aké predchádzajúce skúsenosti budú mať. Unikátne je, že chceme prijať študentstvo, ktoré má veľmi rôznorodé zázemie. Musia mať však nejaký vzťah či skúsenosť s verejným priestorom, hoci nie nevyhnutne odbornú. Mohli napríklad spolupracovať na nejakom projekte, či urobiť grafiti alebo byť súčasťou nejakého performancie. Je dôležité, aby sa aj takí/-é študenti/-ky prihlásili, aby mohli byť spoločne s umelcami a umelkyňami či študentmi a študentkami, ktorí/-é majú zázemie z architektúry a umenia, komunikovať, pretože takto budú komunikovať aj v praxi po ukončení štúdia. Priorita nášho štúdia nebude vo “virtuozite” kreslenia, bude to skôr o komunikácii, koncepcii narábania s verejným priestorom, o jeho reflexii. Ide nám o to, aby sa študentstvo naučilo kriticky sledovať nielen to, ako nejaký verejný monument vyzerá, ale napríklad aj to, z akých zdrojov bol financovaný. Nie je jedno, či svoje dielo robíte pre súkromnú firmu, ktorá má isté zázemie, nejakú históriu svojich aktivít, alebo či ho urobíte na verejnú zákazku, pre mesto, obec, prípadne či sa na dielo pozbierajú ľudia. Cieľom je vychovávať rozmýšľajúcich ľudí, ktorí so svojou kritikou budú vstupovať do spoločenskej diskusie.
Diskusiu k filmu Veřejně prospěšné práce viedli (zľava) Ilona Németh, Henrieta Moravčíková, Vladimír Turner (režisér filmu) a Ivana Rumanová. Foto: Matej Kováč
Ako sa u nás dnes vníma verejný priestor?
Na verejný priestor sa pozeráme každý z iného pohľadu podľa toho, aké máme spoločenské a politické nastavenie. Keď sme za socializmu hovorili o verejnom priestore, tak sme ani neuvažovali o tom, komu patrí. V súčasnosti si túto otázku musíme klásť: musíme vedieť, či je to skutočne priestor otvorený verejnosti, alebo je to pozemok, ktorý niekto vlastní a verejnosť má naň právo vstupu. Umenie vo verejnom priestore je ešte komplikovanejšou otázkou. Poznáme monumenty či pamätníky, existujú aj rôzne efemérne vstupy umeleckých diel do verejných priestorov. Zamýšľame sa nad tým, ako môže umenie pomáhať tomu, aby sa verejný priestor stal skutočne prístupným pre ľudí. Dobrým príkladom je Námestie slobody, na ktorom stojí aj Fakulta architektúry a dizajnu. V tomto prípade vidíme, ako sa po rekonštrukcii tento pôvodne spolitizovaný priestor stal miestom pre rodiny a deti, teda naozajstným verejným priestorom pre “obyčajných” občanov a občianky. Keby sme v rámci nového študijného programu uvažovali len o tomto príklade, vedeli by sme na ňom analyzovať množstvo vrstiev.
Dá sa inšpirovať dobrou praxou, ktorá je v niektorej krajine v oblasti umenia vo verejnom priestore?
V niektorých krajinách majú systém, ako my za socializmu, že z každej investície, v ktorej sú aj verejné financie, musia ísť isté percentá pre umelecké intervencie. Samozrejme, že to má aj istú nevýhodu, že niekedy sú to len formálne riešenia. Vo Francúzsku je zas veľmi dobrá prax verejných diskusí počas prípravy verejného diela. Nestačí totiž postaviť nejaký pamätník, nejaké dielo vo verejnom priestore na základe vykonaných štúdií, nestačí ani, ak odborná porota dielo kompetentne vyberie, treba ho vedieť následne aj odprezentovať občanom a občankám, rozprávať sa s publikom, ktoré ten priestor využíva, vytvoriť pre nové dielo vhodné akceptačné prostredie. Práve v tejto faze by mohli byť naši absolventi a absolventky veľmi nápomocní/-é.
Performatívna intervencia Slackline Slovakia do priestoru foyeru FAD sa uskutočnila v rámci Noci architektúry a dizajnu vo februári 2025. Foto: Matej Kováč
Myslíte hlavne na prijatie diel, ktoré nemusia zodpovedať tradičným predstavám verejnosti?
Sme už ďaleko od systému, v rámci ktorého architekt/-ka len ukázal/-a na nejaký bod na námestí, kde by mala vzniknúť vertikálna socha. Pri takomto uvažovaní vôbec nie je využitý potenciál umeleckého uvažovania, ale ani samotného prostredia. Keď vidíte mnohé katastrofálne sochy postavené po celom Slovensku, ide o nepochopenie toho, čo môže umenie vo verejnom priestore prinášať. Socha dnes nemôže vyzerať rovnako ako vyzerala pred 150 rokmi. Tým nechcem povedať, že sa má novými médiami celkom vytlačiť to staré. Netreba mať menší výber, ale väčší. Nemôžeme ani zostávať pri klasickej predstave rozdeľovania umenia podľa médií. Umenie je len jedno, je to len jazyk na vyjadrenie toho, čo chceme povedať, je to paleta, z ktorej si môžeme vybrať našu farbu. Každým dňom sa svet mení, umenie musí reflektovať to, čo sa deje vo svete po formálnej stránke, prinášať inšpiráciu, meniť svet.
Zhovárala sa Zuzana Uličianska.
