S čerstvou absolventkou FAD STU Nikoletou Mitríkovou sme sa rozprávali nielen o jej úspešnom štúdiu, ktoré zavŕšila Cenou dekana 2025/26 za záverečnú prácu, ale aj o tom, prečo sa rozhodla venovať sa architektúre.
Čo pre vás získanie Ceny dekana za projekt „proHolz 26: Mníchov – nadstavba bývania“ znamenalo?
Bolo to pre mňa veľmi príjemné a zároveň trochu nečakané ukončenie šiestich rokov na fakulte. Vnímam ho ako potvrdenie množstva práce a času, ktoré som počas štúdia architektúre venovala.
Ako ste sa vlastne dostali k téme udržateľného rozvoja miest, inovatívnych foriem bývania, ktoré pracujú s potenciálom existujúcich štruktúr?
Téma nadstavieb ma zaujala najmä ako reakcia na otázku, ako môžeme ďalej rozvíjať existujúce mesto bez neustáleho zaberania nového územia. Nadstavby predstavujú možnosť pracovať s tým, čo už máme, a zároveň existujúcim budovám priniesť novú hodnotu. Súťaž pro:Holz so vo všetkých svojich témach venovala ľahkej drevenej nadstavbe a keďže som posledné dva roky pôsobila v drevenom ateliéri, táto téma ma veľmi zaujala. Môj projekt sa snažil ukázať nadstavbu nielen ako pridanie ďalších podlaží, ale ako komplexný zásah do existujúcej budovy a najmä jej okolia. Dôležitá bola ľahkosť novej konštrukcie, rešpektovanie pôvodného objektu, realizovateľnosť a zároveň vytvorenie nových kvalitných priestorov. Veľkú úlohu preto zohrávalo hľadanie rovnováhy medzi architektonickou ambíciou a reálnymi limitmi existujúcej stavby.
Projekt vznikol pod vedením Tibora Vargu a Lukáša Šípa. Ako sa vám pracovalo v rámci ateliéru VA Varga Šíp?
Naša spolupráca bola založená najmä na pravidelných konzultáciách a diskusiách. Oceňovala som, že som mala priestor rozvíjať vlastný koncept, a to nie len pri tomto návrhu, ale aj pri ďalších pred ním. Konzultácie ma často prinútili pozrieť sa na problém z iného uhla alebo svoje rozhodnutia lepšie obhájiť.
Prečo si podľa vás získal váš projekt nadstavby pozornosť poroty?
Myslím si, že mohla zavážiť kombinácia aktuálnej témy, konceptu a jeho dôsledného rozpracovania do rôznych mierok projektu. Snažila som sa, aby návrh neostal iba pri výraznom vizuálnom geste, ale aby mal logiku aj z hľadiska fungovania, konštrukcie a vzťahu k existujúcej budove.
Počas štúdia ste získali aj ďalšie ocenenia: nielen tie spojené s prospechom na škole, a aj v rámci medzinárodných študentských súťaží. Akú skúsenosť vám priniesli?
Práve súťaže sa postupne stali pomerne dôležitou súčasťou môjho štúdia. Umožnili mi pracovať na témach a lokalitách, ku ktorým by som sa v škole možno nedostala, a zároveň si porovnať svoju prácu v širšom, často medzinárodnom prostredí. Naučili ma najmä rýchlejšie formulovať myšlienku projektu, rozhodovať sa a jasne odprezentovať návrh. Okrem ocenenia za projekt nadstavby v Mníchove bol pre mňa osobne veľmi dôležitý najmä projekt hospicu v Banskej Bystrici, za ktorý som získala študentské ocenenie na platforme Buildner. Bolo to moje prvé výraznejšie ocenenie mimo školy a asi aj prvý moment, kedy som si povedala, že robím to, čo ma naozaj baví. Zároveň som dostala potvrdenie, že to pravdepodobne robím dobre.
Vráťme sa na začiatok vášho štúdia. Ako ste sa vlastne k architektúre dostali? Bola to vaša prvá voľba po strednej škole?
Bolo to pomerne spontánne rozhodnutie. Dovtedy som vedela hlavne to, že ma rovnako baví kreatívna tvorba ako matematika či fyzika. Prirodzene som hľadala niečo, čo by dokázalo prepojiť kreatívne aj technické myslenie.
Akej umeleckej činnosti ste sa v tom čase venovali?
Veľa som kreslila a tancovala, hoci nie na umeleckých školách. Vždy som bola trochu tvrdohlavá a cieľavedomá, mnohé veci som sa radšej učila sama. Až v poslednom ročníku gymnázia som sa začala bližšie zaujímať o architektúru. Zistila som, že moje dva svety prepája asi najlepšie zo všetkých odborov, o ktorých som uvažovala. Keď som sa už raz rozhodla, išla som pomerne na istotu – prihlásila som sa na architektúru na tri školy. Prijali ma na všetky a nakoniec som si vybrala Fakultu architektúry a dizajnu STU v Bratislave.
Ako na vás naša fakulta pôsobila, keď ste prišli študovať do Bratislavy? Sklamalo alebo nadchlo vás niečo?
Zo začiatku to bola veľká zmena, najmä spôsobom fungovania ateliérov a množstvom času, ktoré človek v škole trávi. Postupne som však práve túto komunitnú atmosféru začala vnímať ako jednu z najväčších výhod fakulty. Veľmi pozitívne ma prekvapilo aj množstvo možností zapojiť sa do aktivít nad rámec bežného štúdia. Myslím si, že fakulta má pomerne špecifickú atmosféru práve tým, že študenti a pedagógovia sú v intenzívnom kontakte. Človek tu netrávi čas iba na prednáškach. Pre mňa boli veľmi dôležité aj diskusie, spoločná práca, mimoškolské aktivity, súťaže a možnosti vycestovať.
Takže po šiestich rokoch neľutujete svoje rozhodnutie?
Môžem povedať, že to bola správna voľba. Štúdium mi dalo možnosť vyskúšať si veľmi rozdielne zadania, workshopy aj zahraničné pobyty a postupne si nájsť vlastný spôsob premýšľania o architektúre. Najviac si však zo školy odnášam ľudí, skúsenosti a množstvo príležitostí, ku ktorým by som sa bez tejto školy pravdepodobne nedostala. Aj preto som rada, že po ukončení inžinierskeho štúdia na fakulte zostávam a budem tu pokračovať v doktorandskom štúdiu.
Na akej téme budete pracovať?
Chcem sa venovať téme inkluzívneho verejného priestoru. Zaujíma ma, ako môže architektúra a urbanizmus vytvárať prostredie, ktoré je skutočne použiteľné a príjemné pre čo najširšie spektrum ľudí, a to nielen z hľadiska fyzickej bezbariérovosti, ale aj sociálnych a percepčných bariér. Pre mňa je za tým v podstate veľmi jednoduchá myšlienka: architektúra má byť predovšetkým o ľuďoch a o prostredí, ktoré pre nich vytvárame. Pamätám si ešte, že v prvom ročníku sa nás pán Roman Rosina v aule spýtal, prečo sme sa rozhodli študovať architektúru. Moja odpoveď bola, že architektúra tu po nás zostáva a že ju vytvárame pre ľudí. Počas šiestich rokov štúdia sa mi tento pohľad ešte viac potvrdil. Zároveň som si uvedomila, že nie vždy sa pri navrhovaní dostávajú potreby rôznych ľudí do popredia tak, ako by sa mali. Túto tému vnímam ako pokračovanie môjho záujmu o verejný priestor, ktorý som prirodzene komponovala do každej ateliérovej práce a chcela by som ju prepájať aj s praktickým výskumom. Mojou školiteľkou bude profesorka Ľubica Vitková.
Zhovárala sa Zuzana Uličianska.
